LESOTHOLesotho je malé kráľovstvo, nachádzajúce sa vo vnútri Juhoafrickej republiky, čiže hraničí len s JAR. Je to jediná krajina sveta, ktorej celé územie leží vyššie ako 1000 m. nad morom. Najnižší bod má 1400 m., najnižší bod Lesotha je najvyšší z najnižších bodov všetkých krajín sveta. Znie to krkolomne, znamená to však len to, že nás čakajú hory a teda tam nebude veľmi horúco. Čo je dobre, lebo celá expedícia sa koná na prelome decembra a januára, kedy je na južnej pologuli leto.
Víza si vybavujeme niekoľko týždňov pred odchodom zo Slovenska. Dajú sa vybaviť elektronicky, a to je super, pretože najbližšia ambasáda je až v Ríme. Zaujímavé je, že česi vízovú povinnosť nemajú. Byť čechmi, ušetrili by sme každý 150 USD. Ale keďže nie sme, vypisujeme elektronické formuláre, scanujeme svoje pasy, fotky a prikladáme aj náš cestovný plán pobytu v Lesothe a potvrdenie ubytovania.
Itinerár je veľmi krátky, celé 3 dni plánujeme stráviť v Semonkongu, kde sme si v predstihu zabezpečili ubytovanie v Semonkong lodge. Poplatky za víza zaplatíme kartou a už na ďalší deň je nám doručený email s elektronickými vízami.
Do Lesotha vstupujeme na malej hranici pri Ficksburgu, nikto nečaká, celý proces je rýchly. Na hranici sú k dispozícii kondómy zadarmo. Rozumné riešenie, až 25% obyvateľstva Lesotha je nakazených HIV. Pánske kondómy dopĺňajú dámske, také sme v živote nevideli, preto si 1 privlastníme ako suvenír.
V JAR sme si požičali auto, van, aby sme sa vmestili všetci siedmi. V požičovni sme museli zaplatiť špeciálny poplatok za to, že autom pôjdeme aj do Lesotha. Včera sme dostali defekt, ráno nám ho opravili, ale dlho sa z opravenej pneumatiky netešíme. Asi po hodine jazdy po pomerne slušných lesothských cestách Peťo zisťuje, že pneumatika je opäť mäkká. Musíme stáť a vymeniť koleso za náhradné. A musíme hlavne nájsť pneuservis, bez náhradnej pneumatiky jazdiť nemôžeme.
Blížime sa k Maseru, najväčšiemu a hlavnému mestu Lesotha, takže nájsť pneuservis nie je problém. Kým chlapík opravuje pneumatiku, sadneme si do čakárne, v ktorej sa nachádza jeden hrozne špinavý gauč na prašnej zemi pred búdou, tienený strieškou z plachty. Chalan je celkom rýchly a veľmi lacný, za opravu na počkanie vypýtal 100 randov, čo je cca 6 EUR.
Putujeme krajinou, ktorá je stále hornatejšia, blížime sa k horám, kde sa nachádza Semonkong. Cesta sa kľukatí dohora, sedlo sa nachádza v nadmorskej výške 2800 metrov. Samotný Semonkong, v angličtine Place of Smoke, je v nadmorskej výške 2200 metrov. Krajina je úchvatná, veľmi zelená, nezastavaná, vidieť len pasúce sa stáda a sem-tam malé okrúhle domčeky. V takom budeme aj bývať, všetci siedmi v jednom domčeku.
Semonkong je mesto, na prvý pohľad (a aj na všetky ďalšie) však vyzerá ako dedinka. Dozvedáme sa, že za mesto je považovaná každá obec, ktorá má poštu. Pretože vzdialenosti sa vždy merajú od pošty k pošte. Semonkong poštu má, má aj krčmy, niekoľko murovaných obchodov a veľa plechových stánkov, v ktorých sa predáva všeličo možné. Obydlia domorodcov sú väčšinou z kameňa, tradičné okrúhle so slamenou strechou, ale aj klasické domčeky, s plechovými strechami.
Do Semonkong lodge schádzame cestou tvorenou z kameňov, prudko sa zvažujúcou k rieke. Auto to vydržalo, ale 4x4 by bolo podstatne vhodnejšie. K samotnej chatke vysoko na stráni nad recepciou nás musí vyviezť majiteľ lodge na tereňáku, to by už van nezvládol.
Lodge prevádzkujú Paulovi dobrí kamaráti Jonathan a Armel, milí a bezprostrední ľudia, hneď sa nám zapáčia. Lodge pozostáva z centrálnej budovy, kde je reštaurácia a recepcia s obchodíkom, a chatiek rôznych kategórií. My, vzhľadom na rozpočet, bývame v kamennej chatke so slamenou strechou. Prezýva sa rondavel. K dispozícii sú 4 poschodové postele, krb a kúpeľňa. Andrejka s Paulom a deťmi bývajú v druhej chatke. Ubytovanie vychádza na cca 15 EUR na osobu a noc, je veľmi jednoduché, avšak upratovačka prichádza každý deň, aby nám ustlala postele a upratala kúpeľňu. V kúpeľni je malým múrikom a sprchovým závesom oddelená dosť veľká časť na sprchovanie, voda je len dažďová, ale horúca.
Sú Vianoce, v reštaurácii je dokonca aj vianočný stromček. Namiesto smrečka je vyzdobený vysoký suchý kvet agávy americkej, ozdoby na ňom sú však tradičné, farebné, vianočné, ako u nás. V bare visí na stene obraz so zarámovanými slovenskými korunami a etiketou z becherovky. Obraz je od Andrejky, pochybujem, že tu už niekedy nejakí iní slováci boli. Češi áno, na dverách reštaurácie je nalepená nálepka nejakej českej expedície.
Napriek tomu, že sa nachádzame v Afrike, okolo nás samí černosi, chatky nezamykáme, tu sa nekradne. Jonathan nám neskôr rozpráva príbeh o zlodejovi, ktorý sa pokúšal ujsť spravodlivosti. Na úteku nechtiac spadol z útesu, pod ktorým Jonathan práve na terase svojho domu popíjal víno. Zobral ho s dolámanými nohami do ambulancie, kde ho však odmietli ošetriť, lebo je zlodej. Odniesol ho na žandársku stanicu, kde sa ním tiež odmietli zaoberať. Tak ho odniesol späť do dediny, tam mu vyrobili provizórne dlahy z dreva a na druhý deň ho naložili na autobus, aby ho odviezol do vzdialenej nemocnice, kde ho možno ošetria. Nikto s ním nemal zľutovanie, bol to zlodej a to sa tu netoleruje.
Prvý deň po príchode sa vyberieme len na krátku prechádzku hore riekou, príroda je tu krásna, kaly kvitnú popri rieke, brehy rieky sú lemované útesmi, nádhera. Vyhladneme, v reštaurácii si objednáme jedlo, ktorého príprava trvá dlho, ale čakanie stojí za to. Jedlo je výborné a na africkú pomalosť si musíme zvyknúť. Keď človek vidí, z akého prostredia pochádzajú, ani sa nečuduje, že pri objednávaní piva si čašníčka nerobí čiarky k slovu pivo ako u nás, ale 6x pod seba napíše : pivo.
Keďže sme v horách, počasie je vrtkavé, hlásia aj dážď, aj slnko, predpoveď hovorí, že na ďalší deň bude doobedu slnečno. Máme dohodnuté zlaňovanie vodopádu Maletsunyane. Dostala som to ako darček od Andrejky a Paula k mojim nadchádzajúcim okrúhlym narodeninám. Je to výzva, zlaňuje sa 204 metrov, čo je najdlhšie komerčné zlaňovanie na jednom lane na svete, je zapísané aj v Guinnessovej knihe rekordov. Samozrejme, že zvyšok tímu chce zlaňovať tiež, zaplatia si to sami.
Vstávame o 6.00 ráno, o 7.00 začína nácvik zlaňovania. Už sme zlaňovali niekoľkokrát, nikdy nie s takými zlaňovacími pomôckami, aké sa používajú tu. Nácvik je na 25 vysokej kolmej skale neďaleko lodge, každý ju zlaní 2x, pričom si vyskúšame rýchle zlaňovanie, aj pomalé so záťažou, ktorá simuluje zlaňovanie na viac ako 200 metrovom lane, zlaňuje sa do voľného priestoru, ale aj po skale.
Sme pripravení, po raňajkách autom vyrážame k vodopádu. 15 minút chôdze a sme pri vodopáde. 204 metrov možno neznie veľa, ale keď sa človek pozerá zhora do tej hĺbky, je to dosť.
Idem prvá, prehupnem sa cez hranu a už klesám do hĺbky.
Hneď od začiatku je to previs, zlaňujem do voľného priestoru, pomaly sa otáčam okolo svojej osi a snažím sa v hĺbke zahliadnuť Andrejku a Paula, ktorí zlaňovanie absolvovali v minulosti, dnes sa na nás iba prišli pozrieť. Sú len ako malé mravčeky na dne kaňonu, radšej dole nehľadím a sústredím sa na zlaňovanie.
Je to celkom makačka, lano treba povoľovať, nejde to samo. Vodopád je niekoľko metrov odo mňa, chvíľu sa aj čudujem, prečo sa hovorí o zlaňovaní vodopádu. Ale len po prvý poryv vetra. Odrazu ma voda z vodopádu sprchuje a za pár minút som celá mokrá. Zafúka opačným smerom a ja sa opäť radujem zo slnka, pečúceho na moje mokré tričko. Zlaňujem nižšie a snažím sa odhadnúť, či som už v polovici. Odrazu mám pocit, že som sa ocitla v strede vodopádu, už ma voda nesprchuje, ale oblieva celými prúdmi, som do nitky mokrá. Snažím sa nohami po stene posúvať od vodopádu, ale veľmi mi to nejde. Po mokrom lane sa mi zlaňovacia pomôcka zadrháva, musím makať. Posledné metre a som dole, černoch stojí v pršiplášti dole pod útesom a pomáha mi odopnúť sa z lana. Celý čas sa nám pri tom na hlavu lejú litre vody. Zvládla som to! Vyštverám sa k Paulovi, ktorý to všetko fotí a vytešujem sa z horúceho slnka. Vyzliekam sa do nohavičiek a rozložím veci na skalu, aby sa usušili.
Pozorujem ako postupne všetci zlaňujú dole, každé zlaňovanie trvá zhruba 15-20 minút. Miška si zlaňovanie vyslovene užíva, odráža sa nohami od skaly, aby lietala vo vzduchu a asi najrýchlejšie z nás klesá ku dnu. Každý dostane svoju dávku vody z vodopádu, len Peťo ostáva po celý čas suchý. Už mu chýba len pár metrov, keď zafúka silný vietor a my výkrikom vyjadríme svoju spokojnosť, že ani on neobišiel nasucho.
Za absolvovanie zlaňovania dostaneme aj certifikát o zdolaní World´s longest abseil. Ako povedala Andrejka (už sa na jej slovenčine podpísalo množstvo rokov života v zahraničí): Certfikát o skonaní. Našťastie nikto pri tom neskonal.
Návrat hore z kaňonu nám zaberie hodinku, je strašne horúco, už sme úplne uschli, ale v diaľke vidíme, že sa začínajú zbiehať mraky. Presne podľa predpovede, na obed začína liať. Stihli sme zlaňovanie práve včas. Vezieme sa autom do lodge, leje ako z krhly, ale okno na aute sa zavrieť nedá. Pre takýto prípad je tu pripravený igelitový sáčok, ktorý pridržiavame pred oknom, aby sme neboli opäť celí mokrí.
Po obede sa trochu vyčasí, rozhodneme sa zájsť do krčmy v Semonkongu. Nepôjdeme autom, zvolíme ekologickejší dopravný prostriedok, somáre. Na somárovi sme sa trochu vozili v Maroku, nie je to pre nás nové a zdá sa nám to ľahké, keď vidíme Andrejkine deti, ako sa preháňajú bez strachu hore dole. Tu somáre tvoria hlavný dopravný a zásobovací prostriedok, učíme sa od detí, ako somára popohnať a ako zastaviť. ten môj je hyperaktívny. Spočiatku sa mi zdalo že mu musím byť ťažká, ale potom mi je jasné, že mu je úplne jedno, či na ňom niekto sedí, alebo nie. Má iné záujmy, ňuchať zadky aj trus ostatných zvierat, ceriť na nich zuby, híkať na každého a behať sprava doľava a späť. Na moje naučené povely vôbec nereaguje, ešteže je to tak nízko nad zemou, ak spadnem, prežijem to. Podarí sa mi udržať v sedle, Andrejkina Saška s tým svojím somárom urobí kotrmelec, ani jednému z nich to nevadí, ešte aj somár vyzerá, že mu je to smiešne. Majov somár vyzerá byť riadne poddimenzovaný, zvyšok partie je na tom o kus lepšie.
Tesne pred príchodom do prvej krčmy začne liať. Somáre necháme na lúke a my si v krčme dávame pivo a drink podobný gréckemu uzo priamo z fľaše. Krčma sa pomaly zapĺňa, počet černochov rastie, samí chlapi, sú tu len 2 ženy. V strede krčmy je biliardový stôl, fandíme 2 hráčom, oblečeným v tradičnom lesothskom odeve - vlnenej deke.
Ďalší dvaja hrajú mlyn, hracia plocha je vyrobená z kartónu, figúrky z vrchnákov z piva. Atmosféra je príjemná, fotíme sa s miestnymi, hrá hudba, tak aj tancujeme. Vlastne tancujem iba ja a černoch v krásnej farebnej deke, vyzerá na miestneho pracháča. má aj čistonové biele gumáky.
Všetci vedia, že sme zo Semonkong lodge, majiteľa Jonathana si veľmi vážia, lebo množstvu z nich dáva prácu. Aj somáre patria miestnym, poplatky, necelých 11 eur za somára, ktoré zaplatíme , im zabezpečia živobytie na pár dní. Takisto poplatok za zlaňovanie, cca 90 eur na osobu, pre nich predstavuje pekný príjem. Asistovalo nám pri ňom asi 6 černochov, ktorí sa aj riadne namakali, lebo ťahať 40 kilové lano z 200 metrovej hĺbky nie je žiadna sranda.
Dni sa tu končia rýchlo, akonáhle sa zotmie, ideme spať. Jednak preto, lebo sme unavení, ale aj preto, lebo o 22.00 sa vypína elekrina. Na krbe máme pripravené sviečky. Mariana z krbu urobila čosi ako oltár- ku sviečkam pridala esenciálny olej z oregána, ktorým si všetci liečia neduhy a večer pri svetle sviečok rozdáva kvapky oleja. My, čo sme zdraví, si radšej večer ulejeme z Demänovky, ktorú máme na oltári tiež a potom spíme ako drevá.
Dnes je môj narodeninový deň, Jonathan a Armel mi pripravili narodeninovú party. Dovtedy však máme celý deň na nejaké aktivity. Počasie sa podľa nášho merítka zhoršilo, prší. Domáci však vravia, že je to blessing, priniesli sme im požehnanie v podobe dažďa, ktorý je veľmi potrebný pre ich pasienky.
Po raňajkách vyskúšame jazdu na koni. Koníky sú basotské poníky, sú pomerne nízke, kľudné, idú len krokom a vedie ich černoch, takže sa nemusím báť, že si budú robiť, čo chcú, ako môj somár včera.
Chceme ísť na nákupy do Semonkongu. Vlastne jediné, čo sa tu dá a má kúpiť, je tradičná vlnená čiapka balaklava, čosi ako kukla. Nosia ju všetci miestni. že vraj v lete aj v zime, ak im je zima, dajú si ju ako kuklu, ak teplo, ako čiapku.
Do mesta sa vyberieme na aute, lebo opäť prší. Skoro všetky obchody sú v plechových búdach, alebo hangároch. Zopár je aj v murovaných budovách, napríklad obchod s nábytkom. Zo zvedavosti nakukneme, nábytok vyzerá ako z gýčovej slovenskej domácnosti. Nájdeme búdu s oblečením, majú aj čiapky, sú super, veľmi príjemný vlnený materiál, stoja 50 loti, čo je asi 3 eurá. Perfektný suvenír z Lesotha. Nazrieme aj do potravín, v podstate majú všetko, čo treba. Potraviny sa predávajú vo veľkých baleniach, nič také ako malý balík cukríkov tu nenájdete. Len kilové a väčšie balíky.
Andrejka s rodinou idú poobede na kajakoch na nejakú inú rieku. My volíme túru. Možností je viac, ale máme len zhruba 3 hodiny, preto vyberieme kratšiu túru po brehu rieky a späť po útesoch nad riekou. Je tu krásne, miestami je to adrenalín, lebo vďaka dažďu je rieka rozvodnená a skalné brehy šmykľavé. Bezpečne zvládneme cestu k mostu aj späť po náhornej plošine. Tu sa pasú stáda oviec, strážia ich pastieri, často sú to deti. Sú veľmi zvedavé, ľutujeme, že pri sebe nemáme žiadne sladkosti. Naša mládež sa po návrate do chatky rozhodne ísť späť k deťom a odniesť im všetky sladkosti, ktoré máme z domu.
Narodeninová party sa koná v jednom rondaveli, ktorý normálne slúži ako kuchynka a jedáleň pre ubytovaných. Podáva sa mexické jedlo, je skvelé, k tomu šampanské, víno a dokonca dostanem aj tortu. Prinesú ju 2 černošky a spievajú mi pritom Happy birthday. Druhá sloha znie How old are you? Ešteže nemusím nahlas odpovedať.
Po jedle nasleduje vrchol programu - súťaž v pľutí kozích bobiek do diaľky. Najprv si všetci myslíme, že Paul si z nás robí srandu. Ale keď vytiahne vrecko kozieho trusu, nazbierané cestou z kajakovania, začíname tomu veriť. Ako sa hovorí, nikdy nie je neskoro zažiť niečo nové, o čom som doteraz ani nepočula. Najprv sa kozie bobky vypečú v rúre, aby stvrdli a chvalabohu sa tým hádam aj parazity zničia. Potom vyznačíme štart a Peťo má právo ísť prvý. Už sa stmieva, svietime si telefónmi, aby sme videli, kto ako ďaleko dopľul. Rozhodnem sa zapojiť, aj keď určite dnes víťazom hry nebudem, pľutie nikdy nebola moja silná stránka. Bobky nechutia nijako, pre istotu si však rýchlo odpíjam z vína. Kým sledujeme hru, Paul nám nenápadne hádže do nápojov bobky. Radšej si poháre kryjeme. Oslava-neoslava, blíži sa 22. hodina, je čas ísť spať, skôr ako vypnú svetlá.
Nastal deň odchodu, vstávame skoro, čaká nás veľmi dlhá cesta do Port Elizabeth, kde býva Andrejka s rodinou. Bude nám to trvať minimálne 9 hodín. Cesta vedie krásnou lesothskou krajinou, neustále zákrutami stúpame nahor a opäť množstvom zákrut schádzame do údolí. V jednej dedinke vidíme skupinku mladých mužov v hnedých habitoch. Paul nám vysvetlí, že títo mladíci sú nachystaní na odchod do lesa, nazvaného initiation woods, kde vykonajú obrad obriezky a strávia tam niekoľko dní. Obriezku si robia sami, je to ich vstupenka do sveta dospelých mužov. Je mi ich ľúto, mnohí to nezvládnu a podľahnú infekcii.
Trvá dlhé 3 a pol hodiny, kým prídeme na hranicu. Je tu dlhý rad lesoťanov či afričanov, ale ide to pomerne rýchlo. Colník pozná Slovensko, dokonca vie, že sme boli bývalé Československo. Colníci sú milí, zaujímajú sa, či sa nám v Lesothe páčilo. Neklameme, keď odpovieme, že to bol životný zážitok.
Lesotho je veľmi autentické. Je to ozajstná Afrika, kde sa deti nehrajú s mobilmi, ani nepozerajú televízor, kde si človek uvedomí, v akom komforte doma žije, kde zistí, že všetko, čo k životu vlastne treba, je poriadna vlnená deka a gumáky :-)
