FILIPÍNYFilipíny ma nikdy nejako extra nelákali. Vždy sa mi zdali nejako málo exotické. Jednoducho kresťanská krajina s dlhoročnou koloniálnou históriou, ktorá za posledných 100 rokov prakticky dokonale prevzala americkú kultúru. A vraj aj filipínska kuchyňa nie je práve veľká výhra. Napriek týmto okolnostiam som sa však na tie Filipíny nakoniec vybral. Ono to väčšinou dopadne dobre, keď človek nemá veľké očakávania. Toto sa našťastie potvrdilo aj pri mojom výlete. Niežeby Filipíny v skutočnosti neuctievali Mcdonalds, obchodné centrá, nehovorili anglicky a nemali všade nám podobné kresťanské kostoly. Toto všetko sa spolu so slabou kuchyňou naozaj potvrdilo. Filipíny sa však ukázali ako skvelá destinácia pre malé dobrodružstvo. Tá krajina je jednoducho tak dezorganizovaná, že tomu dobrodružstvu sa cestovateľ len veľmi ťažko vyhne.
Motorkár som iba dovolenkový, takže žiadne veľké nároky na motocykel som po prílete do Manily nemal. Zobral som to najlacnejšie, čo v miestnom bazare mali a vydal som sa na juh.
Manilu by som z mojich skúseností mohol opísať jedným slovom - peklo. Minimálne na cestách to tak vyzeralo. Miestami som mal pocit, že som na tankodrome, kde cvičí opitá filipínska armáda. Plechové monštrá (zvané jeapney) na mňa dymili čiernotu zo všetkých strán. Na filipínskych cestách viditeľne žiadne pravidlá neplatia. Jednoducho silnejší má prednosť.
Plechovú džungľu Manily sa mi po niekoľkých hodinách podarilo úspešne prekonať. Bol som síce od sadzí celý čierny, ale prežil som to. Nasledujúcich 500 km provinčných ciest bolo slabým odvarom manilského chaosu. Jazdu na motorke som si však začal naplno užívať až keď som zišiel na takmer prázdnu cestu, ktorá ma mala cez hory previesť až do mestečka Caramoan. V nejakom sprievodcovi som sa dočítal, že tá cesta je neprejazdná i keď len trochu zaprší.
Avšak len ťažko sa dá odolať nespevnenej horskej ceste. Nejaký potenciálny dážď ma jednoducho nedokázal odradiť.
Prejazd horami som zvládol. Skomplikoval mi ho iba jeden defekt, ktorý som za pomoci asi stovky prekvapených dedinčanov nejako opravil.
Do mestečka Caramoan som dorazil v nedeľu. To som už vedel, čo budem mať na programe. Nedeľa je Filipínach dňom kohútích zápasov. Tak som vybral na miestny štadión.
Kohútie zápasy sú vskutku zaujímavou šou. Ako vegetarián a človek odmietajúci stávkovanie by som tam zdanlivo nemal mať čo robiť.
Miestni mi však vysvetlili, že kohútí zápasníci sa majú počas svojho života viac ako dobre. Na prvý zápas idú, keď majú minimálne 10 mesiacov. Počas celého života sú napchávaní najkvalitnejšou stravou, vitamínmi a denne pekne kúpaní v špeciálnom kohúťom šampóne. Z tých najúspešnejších sa časom stane genetický fond. Jednoducho idú na dôchodok a užívajú si luxusný život.
Pre Filipíncov sú však kohútie zápasy predovšetkým hazardom. Vzhľadom na ich skromné príjmy tu lietajú naozaj veľké peniaze. A slovo „lietajú“ myslím doslova. Peniaze si miestni často vymieňajú ich hádzaním. Pekne ich dokrčia (aby im zlepšili aerodynamické vlastnosti) a hodia ich svojmu oponentovi naprieč mini štadiónom.
Veľmi zaujímavo pôsobí dohadovanie si stávok. Pár minút pred zápasom sa spustí neuveriteľná riava, kedy chlapi (ženy tu nájdete iba v bufete pri predaji piva) na seba revú nejaké ich špeciálne kódy. Spôsob dohadovania som nepochopil. Po dvoch až troch minútach hluku sa dav upokojí a začne zápas.
Na kohúťom štadióne som strávil asi hodinu. Za ten čas som videl 10 zápasov. Ich dĺžka bola veľmi rozdielna. Najkratší zápas trval iba 10 sekúnd. Najdlhší hádam aj 5 minút. Kohúti sa nejako nedokázali vzájomne zabiť. Nakoniec zomreli obaja a bola z toho remíza.
Vraj ani výhra automaticky neznamená pre kohúta záchranu. Často sa vraj stáva, že zomiera aj víťaz. Mŕtve kohúty končia na pekáči. Na štadióne dokonca ponúkali ugrilovaných kohútov priamo zo zápasov. Miestni sa držia pravidla, že majiteľ kohúta nikdy neje svojho porazeného. Vždy ho niekomu daruje. Vraj to prináša smolu.
Hoci som bol na kohútích zápasoch jediný beloch, domáci ma prijali veľmi dobre. Filipínci sú vo všeobecnosti veľmi priateľskí. Všetko mi pekne vysvetlili a stále a dokonca ma nahovárali na to, aby som si stavil. Na to ma však nenalákali.
Na Filipíny som však neprišiel kvôli kohútom. Hlavnou motiváciou bolo prirodzene more. O to viac ma naštvalo, že na hlavnú pláž pri Caramoane som sa nedostal. Zastavili ma asi 500 metrov od nej. Vraj tam má Izrael Survivora. Smola – reality šou mi to jednoducho pokazila.
Miestni mi neskôr povedali, že síce tá pláž a jej okolie je naozaj pekné, nemám však zúfať. Pláží je v okolí dosť. Odstavil som motorku a v sprievode skupiny Filipíncov som sa vybral peši cez neveľký kopec. Po desiatich minútach som sa ocitol na idylickej pláži, kde nebol prakticky nikto. Iba ja a skupina mojich dobrovoľných sprievodcov.
Tento výlet som mal dokonca aj s občerstvením. Šéf mojich sprievodcov vytasil 50 centimetrový nôž a zaťal do mladého kokosu. Slamku síce nemal pri sebe, vysvetlil mi však, ako piť kokosovú vodu aj bez toho.
Mojou ďalšou destináciou bolo mesto Cebu. Od Caramoanu to nie je až tak ďaleko, ale je potrebné cestovať dvoma trajektami. Takže namiesto jazdy motorkou som si užíval skôr výlety na miestnych lodiach.
Predtým som nikdy na lodi nestrávil viac ako 30 minút. Zrazu ma čakalo cez 8 hodín plavby. Po vylodení sa v Cebu city som bol bohatší o poznanie, že na svete je len málo tak nudných vecí ako plavba na veľkej lodi po pokojnom mori.
Cebu city v sprievodcovi opisovali ako pekné filipínske mesto niekde v strede krajiny. Mne teda žiadnu mestskú krásku nepripomínalo. Taká malá Manila. Chaos a znečistenie. Aj v tomto meste sa spoločenský život sústreďoval do veľkých klimatizovaných obchodných domov, kde sa ľudia pretekali v tom, kto minie viac peňazí v Mcdonalde, či v jeho filipínskej napodobenine.
V Cebu na mňa čakala zdanlivo ľahká úloha. Predať motorku. Chystal som sa ešte na Boracay, avšak cesta motorkou by bola zbytočne komplikovaná. Predaj sa javil ako najlepšie riešenie. Trochu sa to však všetko skomplikovalo. V bazáre mi motorku nechceli kúpiť, pretože mi od nej chýbali nejaké registračné papiere. Nakoniec som ju predal za zlomok pôvodne očakávanej sumy jednému vodičovi trajsikla.
Boracay je považovaný za to najlepšie, čo Filipíny dokážu turistom ponúknuť. Prakticky každý Filipínec či Filipínka, ktorých som požiadal, aby mi odporučili niečo zaujímavé, ma posielali na Boracay. Malo tam byť ako v raji – biela pláž, čisté more a tak ďalej.
Po 30 minútach letu z Cebu som sa ocitol takmer na Boracayi. Z letiska to bolo 10 minút jazdy trajsiklom a ďalších 10 minút plavby menšou loďkou. Na Boracayi som nakoniec strávil menej ako 24 hodín. Odchádzal som so zmiešanými pocitmi.
Hlavná pláž na ostrove Boracay je naozaj nádherná. Krajšia ako na pohľadnici. Piesok na nej je v jednej časti naozaj biely a jemný ako múka. Problém je v tom, že o tom raji okrem mňa vedelo asi ďalších 10 tisíc ľudí. Biela pláž na Boracayi v určitých hodinách na mňa pôsobila viac ako rušná ulica niekde v Soule ako nejaký tropický raj.
Miestni mi hovorili, že pred 30 rokmi na Boracayi stálo zopár chatrč, kam väčšinou mierili mladí ľudia s batohmi na chrbte. Zdá sa, že na tento maličký ostrov som dorazil minimálne s meškaním niekoľkých desiatok rokov...
