UKRAJINAAko väčšina turistov som sa doposiaľ orientovala len na západný svet a moje myšlienky iba zriedkakedy zablúdili smerom na východ. No keď sa mi však naskytla príležitosť okúsiť atmosféru síce pre nás, Slovákov, blízkeho, ale mnohými predsudkami opradeného východu, neváhala som ani minútu. Išlo o pár dní u našich východných susedov. Plán bol jasný – Kyjev, exkurzia do Černobyľu a nakoniec Ľvov.
V jeden sobotňajší večer sme nasadli do autobusu a po pätnástich hodinách cesty sme sa ocitli v úplne inom svete. Všade navôkol blyštiace sa zlaté kupoly chrámov, kde-tu pozostatky bývalého režimu, no predovšetkým moderné mesto kráčajúce s dobou. Kyjev. Moje poznatky o tomto meste boli značne obmedzené, no keďže sme v ňom mali stráviť iba jeden deň, zamerali sme sa na najnavštevovanejšie pamiatky. Za prvý bod sme si zvolili sochu Rodina Mať, teda v preklade Matka vlasti. Je vysoká 102 m a ponúka krásny výhľad na Kyjev.
Neďaleko tohto monumentu sa nachádza komplex chrámov Kyjevsko-Pečorská lavra. Ich pozlátené vežičky vyrážajú dych.
Naše kroky potom smerovali popri univerzite Tarasa Schevchenka ku tzv. Zlatým dverám, alebo Zlatej bráne a neskôr ku chrámu sv. Sofie. Večer sme strávili na najživšom Kyjevskom bulvári, ulici Kreščatyk, plnom obchodov či pouličných umelcov a na prekrásnom Námestí nezávislosti. V noci je toto námestie očarujúce, pulzuje neskutočnou energiou.
Do Kyjeva sa určite ešte vrátim, je to živé mesto, ktoré má čo ponúknuť.
Nasledujúci deň sme sa s veľkými očakávaniami vybrali na exkurziu do Černobyľu. Cesta k prvej zastávke trvala približne tri hodiny. Tam už na nás čakal náš sprievodca Maxim a po krátkych formalitách sme mohli vstúpiť do Zóny.
Mesto Černobyľ dnes funguje len ako akási prechodná stanica pre pracovníkov v jadrovej elektrárni. No žije v ňom aj pár starších obyvateľov, ktorí sa po tragédii chceli vrátiť späť domov. V meste je vybudovaný park, ktorý obsahuje tabule všetkých dedín a mestečiek, ktoré museli byť po výbuchu evakuované. Je ich hojne. V Černobyli sme navštívili materskú škôlku, pôsobila desivo. Bábiky či iné hračky tam už zbytočne čakajú na svojich majiteľov.
O pár kilometrov ďalej sa nám konečne naskytol pohľad na elektráreň. Pred očami sa nám premietli obrazy z výbuchu, ktorý sme my, 20 roční študenti nezažili, no o to viac sme sa chceli na to miesto pozrieť. Starý hrdzavý sarkofág ukrýva poškodený reaktor č.4, neďaleko sa už črtá nový sarkofág, ktorý je takmer z polovice hotový. Fotiť je povolené len z jedného miesta, aby sa predišlo možným teroristickým útokom.
Exkurzia pokračuje do mesta Prypiať. Mesto bolo postavené v roku 1970, teda v čase výbuchu malo len 16 rokov. V súčasnej dobe pripomína akýsi les, bujná vegetácia je všade. Budovy sa pomaly rozpadávajú. Pred dvoma mesiacmi sa zrútila škola, preto teraz platí zákaz vstupu do všetkých budov, kým neprebehnú výskumy o bezpečnosti ostatných budov. Radiácia v meste je na bezpečnej úrovni, vyššiu hodnotu sme zaznamenali len v areáli zábavného parku, ktorý bohužiaľ nebol nikdy oficiálne otvorený.
Pokiaľ ide o túto exkurziu, bol to jeden z najsilnejších zážitkov v mojom živote.
Našou poslednou zastávkou bolo mesto Ľvov. Centrum mesta má úžasnú architektúru, bohužiaľ, keďže pršalo sme v ňom veľa času nestrávili.
Mnoho ľudí má voči Ukrajine predsudky, no z môjho pohľadu je to krásna krajina, ktorá má čo ponúknuť. Určite sa ešte vydám objaviť ju viac do hĺbky a viac na východ.
