PAKISTANMohendžo-Daro (v preklade „Pahorok mŕtvych“) v súčasnosti predstavuje mesto v zrúcaninách. Vznik je možné datovať od roku 2600 p.n.l. a jeho zánik okolo roku 1500 p.n.l., aby bolo nakoniec toto významné mesto opäť objavené v roku 1922.
Lokalita Káthmandu je súčasťou zoznamu svetového dedičstva UNESCO od roku 1979. Práve tu, v údolí Indusu, žila prvá vysoko rozvinutá kultúra, ktorá nebola o nič menej významná ako kultúra Mezopotánie a starovekého Egypta.
Odhadovaná rozloha mesta Mohendžo-Daro je 7 km2. Na tejto ploche sa rozprestierajú tehelné stavebné diela, ku ktorým patrili obytné domy a dielne, zhromažďovacia budova v Hornom meste, či murovaná a rozvinutá kanalizácia v Dolnom meste a iné. Každý dom mal vlastnú studňu, odpadová voda odtekala kanálom v žľabe, ktorý zase ústil do zberného kanála.
Dlaždené ulice boli postavené v pravom uhle, pričom ich šírka dosahovala 9-14 metrov. Pôsobivým faktom je skutočnosť, že sa tu nachádzali napríklad aj verejné kúpele s ústredným kúrením. Mesto Mohendžo-Daro patrilo k veľkým mestám v tedajšej dobe, veď tu žilo možno až 50 tis. obyvateľov.
Rozsiahle plochy tohto archeologického areálu sú dodnes pokryté kameňmi a prachom. Možno aj preto sa zachovalo množstvo pôsobivých svedectiev o harappskej kultúre. Väčšina archeologických nálezov z obdobia zaniknutej civilizácie je uložená v citadele. Spomeňme, že najvýznamnejším nálezom je soška „kráľovský kňaz“, ktorá vyobrazuje hodnostára.
Mesto Mohendžo-Daro sa postupne rozpadáva, pretože v murive budov sa nachádza kryštalická soľ. Problémovým bola aj výstavba zavlažovacieho zariadenia na rieke Indus. Aby sa tento postupný zánik mesta zastavil, úrady okrem iného zakázali do vzdialenosti dvoch kilometrov pestovať ryžu, ktorá je veľmi náročná na vodu.
Lokalita Mohendžo-Daro je súčasťou zoznamu svetového dedičstva UNESCO od roku 1980.
