AUSTRÁLIATento výlet k jednej z periel južnej Austrálie začal celkom nenápadne – v Hobarte som dostal za svoj sprievodcovský výkon nečakané poďakovanie - dvesto dolárov. A aby som si za to nekúpil len veci pominuteľné, objednal som si u Avis auto a vydal sa na prieskum západného pobrežia Tasmánie, čiže oblasti, ktorá nie je pre sprievodcu úplne zvládnuteľná.
Auto pristavené. Viem kam chcem ísť a čo tam hľadať, mám plnú nádrž, nakúpené jedlo, som naraňajkovaný a GPS - ka si už našla potrebný počet satelitov. Z Hobarta odchádzam priamo na New Norfolk, kde sa chcem zastaviť v miestnej vyhlásenej pekárni. Ak je pekné počasie, dá sa ešte vyjsť na horu "the Mountain" a zhliadnuť na mestečko Hobart. Iba domáci jej hovoria "The Mountain". Tí, z iných kútov Austrálie, ju poznajú ako Mt. Wellington. Nie je to síce po ceste, ale je na to čas, a ako ranná rozcvička to nie je úplne zlé. To ale nie je môj prípad - ja sa totiž ponáhľam do New Norfolk na kávu a teplé buchty, nazývané "hot cross bun". Pokračujem ďalej smerom na Westerway a ďalej k Mt. Field Visitor Centre.
Mt. Field, ktoré leží cca 100km severozápadne od Hobartu, je najstarším národným parkom Tasmánie a je oceňovaný najmä pre miestne ekosystémy, unikátnu faunu (nájdete tu ježury i vtákopysky), krasové a ľadovcové javy aj alpinskú vegetáciu v jej najvyšších partiách. Záujem turistov však najviac priťahujú nielen tunajšie vodopády Russell Falls, ale aj chodník údolím obrích eukalyptov Tall Tree Walk, vodná nádrž Fenton (čiastočne zaisťuje pitnú vodu pre Hobart) a horské jazero Dobson so svojou pokojnou hladinou i chodníkom medzi tunajšími početnými palmami Pandany, ktoré mimochodom nie je možné nájsť nikde inde na svete.
Aj keď na jazero Dobson jazdím rád (a ani tentoraz som ho nevynechal), hlavným cieľom mojej návštevy bola prechádzka Tall Tree Walk. Jedná sa o 45 minútovú špacírku medzi jednymi z najväčších stromov Austrálie, eukalyptami Regnans, ktoré dosahujú výšku až 100 metrov. Z pohľadu sprievodcu má táto špacírka jedno veľké úskalie - je totiž lemovaná informačnými tabuľami nielen o miestnych eukalyptoch, ale aj o celom miestnom ekosystéme. Neviem síce kto a ako svedomito píše v niektorých knižných sprievodcov o Tasmánií, ale z praxe viem, že informácie v knihách sa od tých v teréne často výrazne líšia. A aby som predišiel trápnym situáciám, musel som si všetky tie tabule svedomito prečítať a obehať , aby som zistil, kde je pravda. Radšej dávam prednosť informáciám od tasmánskych správ národných parkov, pred tými z knižných sprievodcov (asi sa budem musieť spojiť s nejakým nakladateľstvom, aby som zistil, ako je možné, že sa "eukalypty" prekladajú ako "gumovníky " a pod).
Narýchlo odchádzam smerom na Strathgordon, bohatší o niekoľko zaujímavých faktov. K priehrade Gordon Dam je to síce 100 km, ale ako hovorí klasik "Cesta je môj cieľ". Jediná prístupová cesta k priehrade Gordon Dam totiž vedie cez unikátny národný park Southwest National Park. Pri pohľade na mapu Tasmánie sa jedná o tú veľkú zelenú plochu v juhozápadnej časti ostrova. Áno, presne v tej časti mapy, kde z hľadiska viditeľnej aktivity človeka nie je okrem cesty, priehrady a niekoľkých priemyselných budov vôbec nič. A to je priam skrytá krása tejto časti Austrálie...
Cestou strácame otvorenú zvlnenú krajinu, ktorá je plná rašelinísk a jazier, uzatvárajúca sa miestami do temných a vlhkých roklín s množstvom paliem, machov a inej nádhernej zelenej vegetácie. Niet divu, že sa na niekoľkodňový trek do tejto podmaňujúcej prírody putuje každoročne veľa odvážlivcov - nie je to ale nič jednoduchého.
Všetko treba niesť na chrbte a v polovici treku je nevyhnutné si objednať lietadlo, aby zhodili zásoby do neveľkej osady Melaleuca. Ja mierim k priehrade Gordon Dam, preto si túto adrenalínovú vec nechám na nabudúce.
Gordon Dam bola v minulosti jablkom sváru medzi tunajšou vládou a novovznikajúcim hnutím ekologických aktivistov, ktorí chceli zabrániť stavbe hydroelektrárne uprostred tohto krehkého ekosystému. Nakoniec sa im to ale nepodarilo, a tak ma za približne 90 minút jazdy víta neprehliadnuteľná veža, ktorá označuje prítomnosť 187 metrov hlbokej šachty.Na jej dne sú umiestnené 3 turbíny, pokrývajúce svojou produkciou zhruba 13% tasmánskej spotreby elektriny.
Cestou späť do Maydeny sa ešte zastavujem na výhľade pri jazere Lake Pedder. Ak som sa tu zastavil pred rokom 1972, videl by som tu na dne ľadovcovej krajiny neveľké jazero Pedder. Všetko sa zmenilo pri stavbe už spomínanej hydroelektrárne na jazere Gordon. Pôvodné jazero Pedder bolo totiž umelo zväčšené a kanálom spojené s jazerom Gordon tak, aby bola vytvorená obrovská vodná masa pre plánovaný projekt. Je potrebné ale dodať, že výhľad "Lake Pedder Lookout" je skutočne rozprávkový - pokojná vodná hladina, okolité dramatické kopce, rašeliniská, najrôznejšie odtiene zelenej, zapadajúce slnko ... a ja. Tu a teraz.
Najlepšie je deň zakončiť v Maydene alebo dôjsť až do Westerway, kde sa tiež nachádza niekoľko milých rodinných penziónov, najčastejšie vo vidieckom štýle uprostred okolitej zelene.
A ešte jedna poznámka - večer je dosť ťažké nájsť v Maydene niečo k jedlu - odporúčam nosiť zásoby sebou.
