| TUNIS A KARTÁGO SPRIEVODCA / TUNIS CITYGUIDE |
|
TUNISKOTunis je hlavné mesto Tuniska, ktoré leží na jeho severozápadnom pobreží a je výbornou destináciou pre turistov bažiacich po histórii, exotike, teple a množstve nákupných možností.
Tunis patrí medzi najstaršie mestá sveta. Mesto vraj vzniklo ako osada, ktorá sa rozrástla okolo zázračného uctievaného olivovníka. Tunis bol už dlhú dobu pred narodením Krista pod nadvládou Kartága a prežíval v jeho tieni. Po úplnom zničení Kartága v 3. púnskej vojne (149 – 146 p.n.l.) neostalo z Tunisu takmer nič. Následne bolo mesto pod nadvládou Rimanov, ale rozkvitať začalo až po vyrabovaní Kartága arabskými kmeňmi. Jeho význam zosilnel za vlády dynastie Hafsidov v rokoch 1229-1574.
Vládu tejto dynastie ukončil slávny pirát Barbarossa (Červenobradý) Chajr al-Dín, ktorý pre Turkov vybojoval celé Tunisko a z Tunisu učinil východiskové stanovisko pre pirátske výpravy. Pokusy Španielov a Karla V. dobyť Tunis stroskotali na Barbarossovej sile, a preto bol Tunis súčasťou otomanskej ríše až do 19. storočia, kedy Francúzsko vojensky obsadilo Tunisko a vyhlásilo protektorát. Francúzi sa zaslúžili o dramatický rozvoj Tunisu, mesto značne rozšírili a vďaka nim spoznali Tunisania výdobytky modernej doby, ako je zemný plyn, elektrina, vodovody, verejná doprava a pod. Po čase však začali prepukať povstania a boje o nezávislosť vyvrcholili koncom druhej svetovej vojny. Dôležitú úlohu tu zohral Habib Bourguiba, ktorý chcel vyjednať väčšiu autonómiu pre Tunisko. Drobné boje viedli k tomu, že Francúzsko v r. 1956 nakoniec uznalo nezávislosť Tuniska. Po získaní nezávislosti upevnil Tunis svoju pozíciu ako hlavné mesto a postupne sa arabizovalo miestne obyvateľstvo. Habib Bourguiba bol prezidentom Tuniska až do r. 1987. V tejto ére došlo k oddeleniu štátu od moslimskej cirkvi, ženy získali plnú emancipáciu a rapídne sa zlepšila úroveň vzdelania. Tunisania Habiba Bourguibu bezhranične milujú a pomenovali po ňom všetko dôležité.
Tunis, ktorého súčasťou je dnes aj slávne Kartágo, je bohatý na množstvo historických pamiatok a rôznych atrakcií. Je v ňom dokonale skĺbená tradícia so súčasnosťou.
Medina bola založená v 8. storočí, za vlády Arabov. Vznikla okolo mešity Zitouna. Nájdete v nej nefalšovaný obraz orientálneho moslimského sveta s typickou vôňou tabaku vodných fajok, kľukatými uličkami a obchodíkmi so suvenírmi. V Medine sa nachádza 700 jedinečných pamiatok – palácov, mešít, mauzóleí a aj preto bola v r. 1979 zapísaná do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. V jej strede sa nachádza starobylá Veľká mešita (mešita Zitouna) pochádzajúca z 8. storočia, v ktorej dnes sídli Moslimská univerzita. V súčasnosti Medina zaberá územie s rozlohou 270 hektárov a žije v nej jedna desatina obyvateľov Tunisu.
Mešita Zitouna [ ] je najstaršia tuniská mešita a hneď po Veľkej mešite v Kairouane najvýznamnejšia náboženská inštitúcia v Tunise. Nazýva sa aj Mešita olivovníkov.
Podľa historických prameňov bola založená v r. 732. Mešita má rozlohu 5000 m2 a disponuje deviatimi vchodmi. Nádvorie lemuje 160 stĺpov privezených z Kartága. Po vyhlásení nezávislosti Tuniska bola v areáli mešity založená univerzita. Okrem teológie sa tu vyučovala aj história, gramatika a medicína. Univerzita sa môže popýšiť jednou z najväčších knižníc, v ktorej sú zhromaždené vzácne rukopisy a množstvo kníh.
Zaujímavosťou je, že táto mešita má, narozdiel od tureckého typu mešít s úzkymi a guľatými minaretmi, štvorhrannú, pomerne širokú vežu a pripomína tak skôr kresťanskú katedrálu.
V okolí mešity sú uličky - súky. Sú zastrešené klenbou, ktorá ich chráni pred dažďom a slnečným žiarením a sú určené pre remeselnícke dielne a obchodíky. Súky sú delené podľa remeselných odvetví a podľa nich sa aj nazývajú. Sú tu obchodníci s kobercami, vlnou, korením a parfumami, klobučníci, klenotníci a na bývalom trhu s otrokmi sa dnes nachádzajú dielne zlatníkov. V blízkosti Veľkej mešity mohli byť len súky s luxusným tovarom, ktoré neznečisťovali jej okolie a nerušili veriacich pri modlitbách. Predavači rýb, mäsa, ovocia a zeleniny museli svoj tovar predávať za hradbami mesta.
Je to stavba v marockom štýle postavená v r. 1235 pôvodne ako súčasť paláca, ktorý si na rovnomennom námestí nechal postaviť zakladateľ z dynastie Hafsidov. Nachádza sa na námestí Place de la Kazbah.
Je jedna z najkrajších v meste s bohato zdobeným interiérom, avšak je prístupná len moslimom. Mešít v Tunise je viac než dosť. Do väčšiny z nich môžete vstúpiť aj ako turisti, avšak je potrebné dodržiavať pravidlá. Dlhé nohavice, žiadne tričká na ramienkach a samozrejmosťou je vyzuť si topánky ešte pred vchodom.
Nájdete ho na rovnomennom predmestí hlavného mesta Tunis, pričom pre verejnosť bolo otvorené v r. 1888. V múzeu Bardo [ | ] sa nachádza úžasná zbierka dokumentujúca kultúru na území Tuniska v priebehu tisícročí. Zdrojom zbierky rímskych mozaík sa stali predovšetkým vykopávky v Kartágu. Zaujímavé sú aj ukážky keramiky pochádzajúcej zo Severnej Afriky a Malej Ázie. Zbierky v múzeu sú rozdelené na rôzne tematické okruhy.
Múzeum sa nachádza v starom bejovom paláci - Dar-al Bey, a preto časť expozície tvorí prehliadka nádherných miestností bejovho paláca, vrátane tých, kde sa kedysi nachádzal bejov hárem.
V Tunise sa nachádza aj katolícky kostol, Katedrála sv. Vincenta de Paul z 19. storočia, ktorá bola postavená pre malú komunitu kresťanov v goticko-byzantskom slohu v kombinácii s arabskými prvkami. Za hradbami Mediny pulzuje život nového mesta s modernými stavbami, širokými predmestiami a krásnymi udržiavanými záhradami. Hlavnou tepnou nového mesta je bulvár Habiba Bourguiby s oficiálnym názvom bulvár 7. novembra.
Na západnom konci ústi do veľkolepého námestia Nezávislosti s už spomínanou novoromantickou katolíckou katedrálou Vincenta de Paul. Pred ňou stojí pamätník Ibn Chaldúna, arabského filozofa, zakladateľa arabskej filozofie dejín, historika a verejného činiteľa. Za námestím Nezávislosti vedie bulvár priamo k bráne Báb-al-Bahr, alebo Porte de France, ktorá je v podstate deliacim prvkom nového a starého mesta, resp. jeho orientálnej a európskej časti. Bab el Bahr znamená „Prístup k moru“ a pred príchodom Francúzov v 19. storočí bola vstupnou bránou k moru.
Oddych unaveným okoloidúcim ponúkajú lavičky na zelenom záhone s figovníkmi, ktorý delí bulvár na niekoľko pruhov.
Kartágo [ ], v súčasnosti predmestie hlavného mesta Tunis, bolo založené v 9. storočí p.n.l. Feničanmi. Podľa legendy založila mesto krásna dcéra ilýrskeho kráľa Ellisa, zvaná Didó, sestra týrskeho kráľa Pygmaliona. Pygmalion z túžby po bohatstve zabil svojho švagra a žiaľom strápená Didó odplávala s malou družinou hľadať nový domov. Pristála na severoafrickom brehu – na území dnešného Tuniska a mala v pláne usadiť sa tu natrvalo.
Legenda ďalej hovorí, že Didó si od tamojšieho panovníka vyžiadala na založenie mesta toľko pôdy, koľko zaberie jedna volská koža. Didó však nechala narezať kožu z vola na tenulinké prúžky, ktoré naukladala po obvode pozemkov. Panovník bol prekvapený, koľko pôdy takto Didó získala. Didó na získaných pozemkoch založila mesto Kart Hadašt, nové mesto, neskoršie Kartágo. Túto legendu dnes pripomína pahorok Byrsa (volská koža), ktorý sa považuje za stred mesta, kde kedysi stáli chrámy a paláce. Didó, ako zakladateľka mesta, sa neskôr stala jeho prvou kráľovnou. Didó neskôr žila v Kartágu, zmierená s tým, že ostane navždy sama, až do chvíle, kedy k africkým brehom priplával trójsky kráľovský princ, Aeneas, ktorý hľadal vhodné miesto na založenie Ríma. Medzi Didó a Aeneasom sa zrodila veľká láska. Aeneas však chcel dokončiť svoju úlohu založiť mesto Rím, a preto Didó opustil. Didó to ťažko znášala a vidiac jeho lode, vzďaľujúce sa od afrických brehov, prebodla sa mečom a skočila do plameňov horiacej hranice. Hoci zo sledu udalostí - pád Tróje (okolo roku 1300 p.n.l.) a založenie Kartága (r. 814 p.n.l.) vyplýva pomerne veľký časový posun, legendu o Didó vám v Kartágu pôsobivo porozpráva každý miestny sprievodca.
Mesto sa výstavbou rozrastalo ďalej. Jeho srdcom boli dva prístavy – obchodný a vojenský, navzájom spojené úzkym prieplavom. Prekvital obchod s tovarom dovezeným z Egypta, Grécka, so slonovinou, či otrokmi. Ako silnelo postavenie Kartága a rozrastala sa jeho moc v Stredomorí, tak silnela nenávisť Ríma voči nemu. Rimania Kartágincov nazývali Púnmi, a preto sa aj vojny, ku ktorým došlo medzi nimi, nazývajú púnske.
Prebehla v rokoch 264-241 p.n.l.. Bola to vojna o Sicíliu. Boje prebiehali v oblasti dnešného Palerma (Syrakúzy) a neskôr sa presunuli na sever Afriky. Námornou bitkou pri Aegatských ostrovoch rozhodli Rimania vojnu vo svoj prospech.
Prebehla v rokoch 218-201 p.n.l.. Po smrti Hamilkara Barkasa, ktorý v záverečnej fáze prvej púnskej vojny viedol boje na Sicílii, útočil na pobrežie Talianska a rozširoval kartáginské dŕžavy v Hispánii, veliteľskú funkciu prevzal jeho syn Hannibal.
Hannibal je považovaný za jedného z najslávnejších vojvodcov v dejinách. Niektoré prvky jeho vojenskej taktiky sa dodnes študujú na akadémiách po celom svete. Hannibal už ako štrnásťročný bojoval po boku svojho otca v Hispánii. Dobre vycvičená armáda, ktorú zdedil po svojom otcovi, mala vraj podľa antických autorov až stodvadsaťtisíc mužov, šestnásťtisíc jazdcov a päťdesiatosem slonov. Hannibal so svojou armádou a slonmi prešiel Pyreneje a Alpy a objavil sa na severe Talianska. Pochod bol veľmi obtiažny a Kartáginci utrpeli citeľné straty. V Pádskej nížine sa však na ich stranu pridali keltské kmene. Hannibal sa s Rimanmi stretol v r. 217 p.n.l. v bitke pri Trasimenskom jazere. Po rímskej porážke pri Trasimenskom jazere zavládla v Ríme panika a senát vyhlásil výnimočný stav. Boli zničené mosty cez Tiber a narýchlo vybudované opevnenia. Hannibal však netiahol na Rím, ale vydal sa do Južnej Itálie. Uvedomoval si, že obliehanie takého mesta ako je Rím, môže trvať i niekoľko rokov a že dobytie mesta bude ľahšie po získaní Galov na svoju stranu s mohutnou podporou a možno i povstaním južnej Itálie proti Rímu. V r. 216 p.n.l. porazil Hannibal Rimanov pri Cannae a Rím sa ocitol na pokraji rozdrvenia svojej moci.
Napriek svojim famóznym schopnostiam však Hannibal nedoviedol druhú púnsku vojnu do víťazného konca a bol pokorený iným geniálnym vojvodcom, Publiom Corneliom Scipiom, zvaným Scipio Africanus. Kým na čele rímskych légií nestál Scipio Africanus, Hannibal dokázal bez väčších problémov víťaziť, potom sa však karta začala obracať.
Scipio vylodil svoje vojsko v severnej Afrike a Hannibala porazil v bitke pri Zame v r. 202 p.n.l.. V r. 201 p.n.l. bol potom uzavretý mier. Kartágo bolo zabavené všetkých dŕžav mimo severnej Afriky a bez dovolenia Rimanov nesmelo ani bojovať.
V rokoch 149-146 p.n.l. sa odohrala tretia púnska vojna. Kartágo bolo po troch rokoch obliehania úplne zničené. Horelo 16 dní a nocí. Nakoniec bolo posypané aj soľou, aby kedysi úrodná pôda sa tak stala neúrodnou a aby tu už nemohlo nič vyrásť. Čoskoro však Rimania zistili, že poloha Kartága je strategická, a preto ho v r. 122 p.n.l. počas vlády Caesara znova vystavali. Stalo sa tak hlavným mestom rímskej provincie Afrika a taktiež tretím najvýznamnejším mestom rímskej ríše. Nové Kartágo bolo v 5. storočí napadnuté Vandalmi a po dobytí Arabmi v roku 695 sa postupne ocitlo v troskách.
Dnešné Kartágo na Vás „dýcha“ úžasnou atmosférou staroveku. Turisti majú možnosť vidieť ruiny tohto mesta a vďaka archeologickým vykopávkam nahliadnuť do jeho minulosti. V Kartágu sa nachádza aj dobre strážený prezidentský palác (neďaleko Antoniových kúpeľov), pri ktorom si treba dať pozor na prísny zákaz fotografovania.
Dostať sa do Kartága nie je problém, pretože tvorí akoby predmestie hlavného mesta Tunis. Pokiaľ využijete služby niektorej z cestovných kancelárií, autobus vás dovezie až k hlavnému vchodu neďaleko pahorku Byrsa. Táto alternatíva je síce pohodlná, ale nevýhodná v tom zmysle, že z časového hľadiska nie je možné vidieť všetky atrakcie, ktoré stoja za to (väčšina CK navštívi len Antoniove kúpele). Najlepšie je preto vydať sa do Kartága individuálne.
Z Tunisu jazdí vláčik TGM (Tunis-La Goulette-La Marsa) priamo do historického Kartága, ale taktiež do Sidi Bou Said. Zastávka vlaku je na opačnom konci Avenue H. Bourguiba (na druhej strane je zase vstup do Mediny, takže orientácia nie je zložitá) a vlak má odchod každých 15-20 minút.
Cesta z Tunisu trvá necelých tridsať minút. Lokalita je denne prístupná a to v hlavnej sezóne (apríl – september) v čase od 08. hod. do 19. hod a mimo sezóny do 17. hod. Vstupenka zahŕňa všetky pamiatky starovekého Kartága.
Pahorok Byrsa bol od dávnych dôb centrom duchovného života v Kartágu. Výstup do kopca nie je najmä v horúcich letných mesiacoch príjemnou prechádzkou, avšak určite stojí za námahu.
Je z neho krásny výhľad na obidva kartáginské prístavy ako aj na Tuniský záliv. Kedysi tu stál pohanský chrám. V polovici dvadsiateho storočia odkryli archeológovia na južnom svahu pahorku pozostatky domu, pričom následne zistili, že ide o vykopávky púnskej obytnej štvrte z druhého storočia p.n.l. pozostávajúcej z niekoľkých blokov obytných domov postavených vedľa seba na svahu.
Nakoľko jej výstavbu pravdepodobne inicioval Hannibal, archeológovia ju nazvali Hannibalova štvrť. Domy boli obdĺžnikového tvaru a mali rovnú strechu. Všetko drevo pohltili požiare, a tak sa z nábytku a rámov na dverách a oknách dochovali len klince. Kartágo bolo po tretej púnskej vojne úplne zrovnané so zemou. Pod nánosom zeminy a štrku neskôr úplne zmizli zbúrané múry Hannibalovej štvrti a na mieste boli zasadené základové piliere rímskeho fóra, ktoré sa zachovali dodnes.
Dominantou pahorku Byrsa je novogotická katedrála sv. Ľudovíta, postavená Francúzmi. Je zasvätená francúzskemu kráľovi Ľudovítovi IX., ktorý v Kartágu zomrel na mor počas siedmej krížovej výpravy v trinástom storočí. Dnes sa katedrála používa predovšetkým ako miesto pre koncerty vážnej hudby a rôzne výstavy. Milovníci histórie určite neminú Kartáginské múzeum s cennou zbierkou mozaík, rímskych sôch, masiek a ďalších nálezov z územia starého Kartága.
Významným historickým miestom je Tofet - posvätné kultovné miesto Púnov, nachádzajúce sa neďaleko stanice Salammbô. Tofet Salammbô je najznámejší zo všetkých posvätných obvodov, ktoré boli doposiaľ odkryté. Existoval pravdepodobne od založenia mesta až do konca tretej púnskej vojny. Feničania tu vykonávali detské obety bohu Baal Hammonovi a bohyni Tanit, aby sa im darilo v obchode a vo vojnách a v čase, keď bolo potrebné odvrátiť veľké nebezpečenstvo. Obetovaní boli väčšinou prvorodení synovia zo vznešených rodín. Neskôr sa obete zmiernili a namiesto detí boli obetované menšie zvieratá. Dodnes je možné vidieť hlinené pohrebné urny s popolom detí či zvierat. Tofety existovali nielen v Kartágu, ale všade tam, kde bolo fenické osídlenie (napr. na Sicílii či Sardínii atď.).
V blízkosti tofetu sa nachádza dvojitý púnsky prístav – vojenský a obchodný (kothón), kde kotvili vojnové a obchodné lode. Podľa niektorých prameňov sa do prístavu v dobe púnskych vojen zmestilo až 220 vojnových lodí.
Obchodný prístav mal obdĺžnikový tvar a vojenský prístav kruhový. V rímskych dobách boli prístavy používané pre lode vezúce tovar do starého Ríma.
Ak budete mať dostatok času, môžete navštíviť Múzeum púnských prístavov či Oceánografické muzeum, v ktorých môžete vidieť makety pôvodných prístavov, modely fénických lodí, ale aj akváriá s morskou faunou a vypreparované živočíchy podmorského sveta.
Antoniove kúpele (Thermes d´Antonin) sú veľmi významnou rímskou historickou pamiatkou a svojho času patrili k najväčším v celej rímskej ríši. Komplex bol vystavaný v druhom storočí p.n.l.. Rimania tu mali k dispozícii frigidaria (chladené miestnosti), tepidaria (teplé miestnosti) a caldaria (parné miestnosti), ďalej miestnosti s bazénmi, fontánami, miestnosti s občerstvením, miestnosti určené na bohoslužby, spoločenské miestnosti, masáže a odpočívadlá.
Kúpele boli relaxačným ale aj spoločenským centrom mesta. Ich klenby spočívali na ôsmich stĺpoch zo šedého pieskovca. Začali sa stavať za vlády cisára Hadriána, otvorené boli za vlády cisára Antonia Pia, po ktorom boli aj pomenované.
Poloha kúpeľov na brehu mora mala mnoho výhod, napr. umožňovala po mori dovážať stavebný materiál. Hoci sa dnes z tohto rozľahlého luxusného paláca so stovkami miestností zachovali už len základy, je možné si vytvoriť celkom jasnú predstavu ako to tu kedysi vyzeralo.
Krátkou prechádzkou smerom od kúpeľov do kopcov sa dostanete k rímskym vilám (Villas Romaines). Jednalo sa o vilovú štvrť rímskeho obyvateľstva s výhľadom na more a kúpele Antonia Pia.
V Kartágu sa nachádza aj rímske divadlo, ktoré bolo takmer úplne zrekonštruované v 20. storočí. Počas festivalu sa tu konajú večerné hudobné a divadelné predstavenia.
Na Kartágo je určite potrebné vyhradiť si dostatok času. Keď už budete nasýtení atmosférou tohto miesta a dychom antiky, môžete sa len tak pokochať panorámou príjemných zelených pahorkov a blankytne modrého mora a popritom zabudnúť na problémy bežného života.
Sidi Bou Said [ ] je malebné mestečko ležiace na skale nad morom neďaleko Kartága a Tunisu. Je známe predovšetkým svojou architektúrou – peknými bielymi domčekmi s modrými okenicami a s oblúkovými modrými bránami. Domčeky stoja na svahu zvažujúcom sa k moru.
Návštevu Sidi Bou Said považuje väčšina turistov za nepísanú povinnosť. Je vyhľadávané maliarmi a básnikmi a preslávené filmom Angelika a sultán, ktorý tu bol natočený. V časti filmu prosila Angelika maltézskych rytierov, aby ju na trhu s otrokmi vykúpili a stála na schodoch domu, v ktorom je dnes štýlová kaviareň. Málokto dnes odíde bez toho, aby sa na "Angelikiných " schodoch nedal zvečniť.
Sidi Bou Said je položené relatívne vysoko, a tak ponúka mnoho pekných výhľadov. Zatiaľ čo z ruín Kartága vidno len obvodový múr a časť budovy prezidentského paláca, z výbežku nad Sidi Bou Said je palác ako na dlani.
Pri prechádzkach mestečkom zažijete neopakovateľnú atmosféru. Dobré meno mu robia aj pouliční umelci či výrobcovia (vraj unikátnych) klietok pre vtáky, ktoré sú najtypickejším suvenírom, ktorý si môžete odniesť. Početné kaviarničky ponúkajú okrem úkrytu pred slnkom lahodnú kávu, ale aj osviežujúci čaj s halúzkou mäty. Neodmysliteľná je aj vodná fajka. V okolí pamiatok či v uličkách je vždy množstvo stánkov, v ktorých pouliční predavači ponúkajú rôzne suveníry - tričká, pohľadnice, ale aj zaručene „pravé“ rímske mince či sošky.
Tunis ako hlavné mesto má medzinárodné letisko (Tunis-Carthage Airport) a dobre fungujúci dopravný systém. Disponuje aj prístavmi, ktoré sa pripájajú na Tuniské jazero (Lac de Tunis). Letisko je vzdialené severovýchodne od centra mesta len 8 kilometrov, pričom dopravu do mesta zabezpečujú početné taxíky a autobusy (linka 35 jazdiaca v 1/2 hodinových intervaloch od 06:30 do 17:30).
Tunis je síce rušné veľkomesto, avšak dopraje svojim obyvateľom a návštevníkom luxus v podobe dostatku zelene a parkov. V severnej časti mesta sa nachádza najväčší a zároveň najstarší verejný park v Tunisku - Belvedere Park. Bol založený v r. 1892 na olivovom kopci. Dnes leží na ploche 110 hektárov a je nazývaný aj ako "pľúca Tunisu". Park je postavený vo francúzskom štýle a v jeho areáli sa nachádza množstvo zaujímavostí ako je napr. Turecký pavilón, krásna zoologická záhrada, ktorú ročne navštívi okolo 1 milióna ľudí, umelecká galéria alebo jazero, kde sa ľudia môžu schladiť, oddýchnuť si v tieni stromov či navštíviť jednu z priľahlých reštaurácií alebo kaviarní.
Tunis – to nie je len spev muezínov, bafkanie vodných fajok a farebné bulváre s tovarom od výmyslu sveta. Je to taktiež mesto zábavy a určite nesklame ani turistov s „nákupnou horúčkou“. Väčšie oslavy väčšinou sprevádzajú islamské festivaly, kedy sa ulice zaplnia umelcami a hudbou. Sídli tu univerzita, množstvo knižníc, opera, balet a divadlo. Na súkoch (trhoch) sa predávajú a vymieňajú všetky druhy tovarov. V Medine sa určite oplatí navštíviť Súk tkáčov, kde môžete vidieť prácu na ručných krosnách v priamom prenose alebo zlatý trh, kde sa kúpa zlata pri dobrom zjednávaní určite oplatí. V davoch ľudí si ale treba dávať pozor na veci.
Tunis ponúka osvieženie v každom ročnom období – či už prídete v zime, kedy sa teploty šplhajú na príjemných 18 stupňov alebo v lete, kedy presahujú tridsiatky. Táto moderná „tepna“ Orientu so svojou jedinečnou vôňou a atmosférou určite stojí za návštevu.
