PANAMAKeď som si začala plánovať mesiac cestovania po Paname, každý mi tvrdil, že jedno z miest, ktoré proste musím navštíviť, je San Blas. Ani celé 4 týždne by však nestačili na to, aby som spoznala všetkých 365 ostrovov v Karibiku, z ktorých sa skladá San Blas súostrovie. Ale krátke dobrodružstvo bolo potrebné, aby som získala aspoň akú takú predstavu či by môj sen o živote na pustom ostrove bol naozaj reálny.
Ostrovy sú pod správou samotných Kuna Yala, jediným domorodým obyvateľom z 8-ich kmeňov žujúcich v Paname, ktorým legálne patrí provincia, a navyše majú aj špeciálne práva. Okrem toho, že pri každom vstupe do provincie treba zaplatiť $10 a pasy pasažierov v každom aute sú kontrolované policajnou hliadkou, je tu ešte pár ďalších špecifík, na ktoré treba dohliadať pri plánovaní výletu na San Blas.
My sme sa snažili dostať na ostrovy už niekoľkokrát počas 2 týždňov, ale každý mi nútil iný ostrov, že práve ten je najlepší. Už som sa až začala obávať, že nakoniec sa na ostrovy do raja vôbec nedostaneme. A vybrať si len jeden ostrov na 3 dni, pričom by sme mohli ostať každý deň v roku na inom, bolo mission impossible.
Nakoniec osud to zariadil tak, že som sa zoznámila v hosteli s jedným francúzom, ktorý pracoval pre Cacique Cruiser a práve na druhý deň ráno odchádzali na 3 dni na menej obývané ostrovy San Blas. Boli to moje posledné 3 voľné dni, tak mi netrvalo dlho pridať sa k nim.
„Čo potrebujem na San Blas?“ pýtam sa na recepcii hostela. „Plavky, osušku a opaľovací krém“ odpovedá Neri „a užívať si“ začne sa chichotať.
Môj šiesty zmysel (verte-neverte fakt ho mám) mi však hovorí, že si mám pribaliť aj niečo teplejšie, tak o 5 h ráno hádžem do vaku aj ľahké dlhé nohavice a termo tričko. 3-hodinová cesta džípom z vriaceho hlavného mesta, kde nám pot steká po tvári aj pri klíme, cez kopce s „len“ 26°C prebieha fajn a zisťujeme, že aj v Paname sa na WC stojí v kríkoch pri ceste – len tu je to aj s krásnym výhľadom na more ako bonusom.
Za ďalšiu pol hodinu konečne prichádzame do Carti, prístavu, kde nás miestny šofér Jorge predáva opálenému brazilčanovi Brenovi, ktorý sa spolu s jeho švajčiarskou prsnatou priateľkou Sandrou o nás budú starať na ostrovoch.
V Carti je zima, fúka silný vietor a nad nami sa zmráka na čierno a pritom sú len 4 hod poobede. Pozriem sa na dva páriky z USA čo cestujú so mnou, a nikto sa netvári nadšene. Toto nie je počasie, ktoré sme čakali, ale tajne dúfame, že sa to zlepší. Horko ťažko skáčeme do člna a obíjam si hlavu o drevo. Ďakujem vlny, prvá modrina tohto výletu je tu.
„Vyberte si nepremokavé bundy“ kričí Breno. Neskoro, vaky sú už zabalené pod fóliou a len dvaja z nás majú bundy, veď nás varovali pred spálením slnkom, a nie studeným dažďom!
Výlety loďou normálne milujem a naplno si ich užívam. Ale tento bol hotová pohroma. Hneď po 2 minútach sa doslova kúpem vo vode, z nohavíc mi kvapká vodopád a v ksichte mám toľko slanej vody, že odmietam konzumovať slané jedlá aspoň ďalší mesiac.
Na člne sme skoro hodinu a miestami sa bojím o holý život, keď nás vlny hádžu z jednej strany na druhú a ledva nachádzam silu pridržiavať sa zábradlia. Dookola sa ozýva len jedno slovo „shit, shit, shit.“ Na toto som čakala 2 týždne? Blbý vtip. V duchu preklínam počasie. A že vraj nás čakajú 3 dni na 3-tich najkrajších tropických ostrovoch na svete. Lonely Planet, pekne ste sa zmýlili!
Konečne prichádzame na jeden z Cayos Limonenes ostrovov, ostrov Hierba, kde jediné, čo nás víta, sú palmy ohnuté do strany zo silného vetra, a nie tráva, ako to španielsky názov naznačuje. Celý ostrov je pokrytý bielym pieskom, popadanými kokosmi a mušľami veľkosti dlane. Na ostrove sme len my piati turisti, dvaja sprievodcovia a jedna tichá domorodá rodina Kuna, ktorá si tu užíva posledný deň.
49 až 80 ostrovov z 365 je obývaných (ako to je v Paname bežné, nejako sa nevedia zhodnúť na čísle). Väčšinou je to vždy len jedna rodina, ktorá vlastní ostrov a býva tam neprestajne. Avšak pár chudobnejších rodín sa na niektorých ostrovoch strieda.
Lao s jeho 5-člennou rodinou čakali na zozname 5 rokov spolu s ďalšími 59-timi rodinami, ktoré vlastnia ostrov Hierba, kým mohli stráviť 3 mesiace ležaním v hamake a potom prenechať ostrov ďalšej rodine. My sme mali to šťastie vidieť premenu rodín.
Rodiny Kuna domorodcov sa živia prevažne predajom typických šperkov, ktoré nosia krátkovlasé ženy na lýtkach od 15-tich rokov, a tiež molas vyšívaných látok, kabeliek, šiat a obrusov, ktoré denne vyrábajú miestne ženy. Ich muži riadia člny alebo predávajú kokosy turistom za $1, ktoré sa voľne povaľujú na každom ostrove (chlapi, berte si z nich príklad a naučte sa narábať s mačetou).
Moje milované kokosy sú zatiaľ to jediné, čo ma hreje pri srdci pri predstave troch dní v tej zime a vetre. Termo tričko mi zachraňuje život, navliekam si ho po ďalších mokrých 10 minútach na vedľajší ostrov Elefante.
Doteraz nevieme, kto pomenoval Elefante, v preklade slon, keďže žiadne slony ani iné zvieratá okrem pouličných psov tu nenájdeme. Elefante je však jeden z najvyspelejších ostrovov San Blas, má dokonca diskotéku na pláži, reštauráciu, a tiež záchody, sprchy a elektrinu. Áno, znie to neuveriteľne, ale po celých 72 hodín sme videli svetlo len na Elefante, inak na našom Hierba ostrove musíme v noci používať lampičky na hlavu.
Po šaláte a kurčati s ryžou sa nám veľmi pozdáva nápad s táborákom, tak sa vraciame na náš ostrov, hádžeme suché kokosové škrupiny do ohňa a s radosťou poskakujeme okolo ako nejakí šamani. Vedela som, že kokos sa dá použiť skoro na všetko, (a aj ho osobne používam od zubnej pasty, kondicionéru na vlasy, opaľovacieho krému, telového mlieka až po varenie), ale človek sa učí každý deň a orechy fakt dobre horia. Ani by ma nenapadlo, že v horúcom raji pokrytom bielym pieskom budem pobehovať od šťastia pri ohni v termo tričku, sušiť mokré tepláky a privolávať slnko. Ale život nie je ako si ho vysnívame.
Avšak to najhoršie v ten deň na nás ešte len čaká - noc v stane. Môj single stan je o veľkosti nafukovacieho matracu a miesta na ruksak … a kopu piesku, ktorého sa veľa zmestí všade. Umývam si zuby v mori, lebo sladká voda tu nie je, a asi okolo 22 hod ľahám do stanu stále zmrznutá. Prykývam sa všetkými kúskami oblečenia, ktoré mám a sila vetra pridáva ešte jednu vrstvu, keď na mňa tlačí látku stanu.
Štuple v ušiach, poskladaný uterák na hlave, ale i tak počujem ako vietor udiera do stanu a posúva so mnou matrac doprava. Obávam sa, že ráno sa nájdem až plávajúc na hladine mora. Celú noc sa prevaľujem z jednej strany na druhú a modlím sa, aby už bolo ráno. Nekonečnú noc rušia len dažďové kvapky, keď sa sem tam prepchajú cez stan a dopadajú mi na líce.
Po asi hodine spánku ma prebudí len výkrik „what the fuck“, keď na vedľajší stan spadne kokos. Chvalabohu to párik prežil. Len dúfam, že práve neboli v tom najlepšom.
Vidím svetlo a vykukujem von. Nastáva východ slnka a ja som jediná, ktorá je v takú rannú hodinu hore. Už neprší a vietor je príjemným spestrením, keď sa bosá prechádzam pomedzi palmy dookola ostrova v termo tričku. Jupí, mám celý ostrov veľkosti záhrady len pre seba aspoň na chvíľočku.
Na ostrove sú len 2 slamené domčeky, kde bývajú domáci Kuna, jedna polootvorená chatrč – naša kuchyňa a jedáleň zároveň, a ešte jedna maličká slamená búdka, ktorá slúži ako naše WC a verte-neverte, máme tam normálny záchod. Ale je asi tak 10 cm od zeme na rozdiel od našich vysokých, lebo Kunas sú veľmi maličké stvorenia. Ako vo väčšine Panamy sa tu tiež použitý toaletný papier hádže do koša vedľa a nie priamo do misy.
O 8. hodine je čas na raňajky a naozaj som zase prekvapená, tentokrát však milo – toasty, vajíčka na rôzne spôsoby, džemy, syr, ovsené vločky, a pre mňa ako vegánku na surovej strave aj ovocie. Čo všetko sa dá vytvoriť v slamenej chatrči na prenosnom sporáku! Len škoda, že sme sa nedočkali aj nejakého typického kunského jedla.
Potom máme pár hodín voľna, kým dorazí ďalšia skupina turistov. Mraky sú už riedke, dážď ustúpil, a tak sa všetci s radosťou hádžeme do priehľadného mora. Jéj, konečne to, na čo sme všetci čakali. Pláveme, šnorchlujeme, zbierame mušle a užívame si slnko naplno.
Chcem odfotiť Kuna rodinu, kým odíde, ale do fotenia sa moc nemajú. Aspoň sa naháňam s ich dvoma farebne oblečenými dievčatkami, ktoré síce nehovoria španielsky, ale ukazujú mi, že sa im páči môj foťák, tak narýchlo zneužívam situáciu a cvakám aspoň pár záberov. Zvyšok rodiny oddychuje väčšinu dňa v hamake.
Na člne sa priplavia ďalší 8-mi turisti zo Severnej Ameriky a spolu obedujeme vegánske cestoviny, kuracie soté s ryžou a šalát v tieni paliem. Obedňajšie slnko má fakt silu a teraz si želáme trošku z tej včerajšej zimy. Človek proste nie je spokojný tvor nech má čo chce.
Po obede sa priplaví Loni, tretí cacique náčelník ostrova Nalunega (v preklade ostrov chňapala červeného – red snapper ryba), a spolu s ním mierime čln na menšiu prehliadku 500-člennej dediny. Vítajú nás starčekovia v prístave pitím kávy a na moje veľké prekvapenie čítaním novín s fotkami žien v bikinách.
Loni nás vedie dedinou s roztrúsenými slamenými domčekmi, z ktorých postupne vychádzajú ženy a snažia sa predať ich ručne vyrobené suveníry. Zasoplené, často nahé deti na nás z okien pokrikujú „one dollar“ zakaždým, keď vidia nejaký fotoaparát. Takto sa zarába už od ranného veku a za každú fotku Kunas ľudí treba zaplatiť.
Dedina srší farbami vďaka čerstvo vypranému prádlu rôznych veľkostí, ktoré sa suší snáď pri každom dome a ženami oblečenými v tradičných kunských šatách. Oceňujem, že si kmeň Kunas udržiava dlhoročné zvyky, len škoda, že sa postupne menia ich hodnoty vplyvom turizmu.
Samozrejme sú aj rodiny, ktoré zbohatli tak, že našli vyplavené vrecia s peniazmi či drogami, ktoré vyhodili z lodí cestou z Kolumbie, keď ich zastavili policajti, a hoci vďaka tomuto bohatstvu môžu cestovať, často si aspoň uchovávajú bežné zvyky a zabúdajú na vymoženosti 21-vého storočia ako TV, internet či pre nás obyčajné sprchy. Kunas sa totiž kúpu len v mori a dokonca aj riad sa umýva na väčšine ostrovov priamo v mori, aj na našom Hierba je toto zvykom.
Vchádzame do Loniho domu a ukazuje nám ich domáceho miláčika, zeleného papagája, ktorý krásne pózuje na ruke každého turistu. Konečne nejaká fotka zadarmo.
„Bývam tu s mojimi troma deťmi a manželkou“ ukazuje na nižšiu tučnejšiu, nie najkrajšiu ženu Loni, keď vchádzame do chatrče, kde je nehorázny neporiadok ako keby to bol sklad a nie dom, kde sa býva. „My Kunas nemáme radi nepohodlné postele z nového sveta, spíme v hamake.“
Pár metrov od Loniho domčeka postavil jeden Kuna rybár miestne múzeum, ale momentálne nie je doma. Loni sa zamyslí, odbehne, vráti sa s mačetou a začne sekať kladku, veď my sme hostia a on je predsa náčelník, tak si môže dovoliť len sa tak vlámať dnu.
„Majiteľ to potom opraví, predsa mu platíme za vstup do múzea“ a teda Loni to myslel doslova, keď sa do vnútra trebalo dobiť.
Desiatky šľapiek, ktoré tu vyplavilo more sú zaryté do piesku v podlahe, a stenu tvoria prázdne fľaše tiež vylovené z mora. Zvyšok múzea sú maľby z histórie života Kunas a rezby z dreva – ručná práca samotného rybára majiteľa.
Po pár minútovej prehliadke ešte zakývame deťom, ktoré predávajú suveníry pri člnoch a známi z našej skupiny nakúpia zásoby piva v maličkom obchodíku, ktorý sa s nami lúči slovami v španielčine: Naši návštevníci sú tu vždy vítaní.
Zvyšok dňa prebieha podobne ako deň predtým, zbieranie mušlí, fotenie západu slnka a večera na Elefante; len s jediným rozdielom – žiadna búrka, ani len mraky, ale práve naopak veľké dusno a červené spálené telá, na ktoré všetci používajú môj prírodný kokosový olej a šťavu z rajčín na ukľudnenie pokožky. Noc prebieha už o trochu lepšie, celý čas počúvam relaxačnú hudbu, aby prehlušila vietor a hýbanie stanu.
Náš posledný deň na San Blas je idilycký bez mráčika ako to na tropický ostrov v Karibiku patrí. Hneď po raňajkách sledujeme výmenu rodín, keď si Lao odnáša dokonca aj všetky nazbierané kokosové orechy ako keby ich všade okolo nebolo dosť. Výmena rodín prebieha skoro bez emócií, žiadna dráma ako pri výmene manželiek na Slovensku.
Nová Kuna rodina má o dve ženy a jedného mladého chlapa viac, a tiež aj malého škaredého pouličného psa, ktorý neprestajne šteká. Všetci sa viac smejú, kývajú nám a dievčatá sú odeté do moderných šiat a nie tradičných kmeňových.
Sandra a Breno balia obed na cestu a vyberáme sa na prehliadku snáď najznámejšieho ostrova v San Blas – ostrova Perro, zatiaľ jediného, ktorý má výstižný názov, aj to len vtedy, keď si Kunas dovedú so sebou na denný výlet svojho psa.
Cestou sa zastavíme na pol hoďku šnorchlovať na piscina estrella – bazén morských hviezdic niekde v strede mora, kde je len veľmi plytká voda a dno posiate hviezdicami. Po dlhej dobe si nasadím masku a potápam hlavu. Vidím však len 3 hviezdice, pár rybičiek a langostu. Studený vietor zase zosílil a každá časť tela, ktorá je von z vody, sa posype husiou kožou.
„Je asi 35 stupňov celzia, ale drkotajú mi zuby. Aj tebe je zima?“ kanaďan Brian sa len pousmeje na mojich fialových ústach a obidvaja sa ponoríme zase celí do vody. Za pár minút sme už na ostrove Achudub, v Kuna jazyku Perro, a užívame si nádhernú pláž ako zlatý klinec nášho výletu.
Pre väčinu z nás je to prvýkrát, čo môžeme šnorchlovať s rôznymi druhmi rýb pri lodi, ktorá stroskotala pri prevoze tovaru asi pred 60-timi rokmi len pár metrov od brehu. Už k tejto menšej verzii Titanicu chýba len nejaký sexi Leonardo DiCaprio.
Preplnený ostrov Pes prežíva hlavne z predaja nápojov turistom, ale aj miestnym, ktorý sem prichádzajú často na piknik na pár hodín.
V tieni paliem postávame s umelohmotnými taniermi a napchávame žalúdky cestovinami a vynikajúcim šalátom a potom skáčeme ešte raz do mora. Len ja v plavkách, priezračné tyrkysové more, biely piesok, a nemecká známa za foťákom. Ďalšia slávna #sexisobota na facebooku je pastva aj pre oči žien - fotka s Brianom, konečne vyšším chalanom ako ja s peknou postavou.
Potom už len so slzami v očiach berieme naše ruksaky z Hierba a vychutnávame si každé plesknutie vody do tváre. Zrazu nám to už nikomu nevadí, práve naopak. Chceme si zapamätať ten slaný pálivý pocit soli v očiach, keďže väčšina z nás je na ceste do hlavného mesta Panamy a naspäť do reality domov.
Hoci sa prvý deň v pekle zmenil postupne naozaj na raj na zemi, hlboko v srdci cítim, že sa vzdávam sna o živote na opustenom ostrove. Piesok mám úplne všade, doslova v každej dierke ešte aj medzi zubami, vlasy polepené od soli a piesku začínajú tvoriť dredy, pokožka načervenalá, suchá a slizká zároveň. Takto to v mojich snoch určite nevyzeralo.
Ale budem si pamätať skôr tú druhú stránku bosého života na San Blas - opálení chlapi s krásnymi očami, šnorchlovanie v priehľadnom mori, čerstvé kokosy v hamake pod palmami, nezabudnuteľný východ slnka, a spokojní Kunas, ktorí svojím oblečením spestrujú tropické karibské prostredie 365-tich ostrovov snov.
Ak sa chcete dozvedieť viac, Alex napísala aj ebook o ďalších vtipných 19-tich cestách v 9-tich štátoch. Nájdete tam napr. príbehy ako Alex chytala pirane a plávala s krokodílmi v amazonskom pralese v Bolívii, šnorchlovala so žralokmi veľrybími v Mexiku, žila v ašráme v Indii, či s domorodcami v džungli v Kostarike.
