KOSOVOPo niekoľkých dňoch v kosovskej Prištine prišiel čas na výlety. Počasie, hoci bol už november, nebolo sychravé; celý týždeň bolo bezoblačno, sucho, a neveterno. V kaviarňach sa sedelo stále vonku, hoci na stoličkách boli pripravené deky (tie však používajú len ženy; bol by to očividne cudzinec, ak by sa takto pripravenou dekou zakryl muž).
Preferujem cestu vlakom; v Kosove ma však upozornili, že autobusová doprava je dostupnejšia, častejšia a spoľahlivejšia. Keď si na to spomínam, žiaden vlak som v Kosove nevidela. Dopátrala som sa k stránke Kosovských železníc, ktorá funguje aj v angličtine, sekcia cestovného poriadku je však prázdna. Na denné výlety z Prištiny som sa tak vždy vybrala autobusom.
Na autobusovú stanicu v hlavnom meste vás taxi zavezie za 2,50-3,00 Euro. Do väčších kosovských miest (Peć /Pejë, Gnjilane /Gjilan, Prizren, Mitrovica/Kosovska Mitrovica, Đakovica/Gjakova...) chodievajú moderné autobusy každú pol hodinu. Nezabudnite sa však opýtať na posledný spoj späť; často sa stáva, že chodí o 6 – 7 hodine večernej a ak ho nestihnete, budete musieť zjednávať taxi, ktoré sa na hodinu cesty môže vyšplhať na 50-60 Euro (a to som mala lokálny sprievod, rodeného hovorcu – pokiaľ hovoríte len anglicky, stojí viac).
Je to mesto s mimoriadnym historickým významom. Rovnako pre Albáncov, ako aj pre Srbov. V 14. storočí bývalo centrom stredovekého Srbského impéria, s prevažujúcou moslimskou populáciou sa neskôr stalo intelektuálny centrom celého ottomanského Kosova.
Albánci tu v roku 1848 založili Prizrenskú ligu, ktorá mala za cieľ zjednotenie Albáncov a ich vymanenie spod ottomanskej nadvlády. Pamätný dom, kde sa podpísali memorandové dokumenty bol v roku 2001 zbúraný, no už o rok si ho Kosovčania postavili nanovo. Dnes sa tam nachádza múzeum albánskeho národného obrodenia.
Neskôr, v roku 2004 sa stalo terčom útokov niekoľko srbských chrámov a celá srbská štvrť. Časť z nich je opravená, no len malá časť srbského obyvateľstva sa vrátila späť. Etnický kolorit mesta dotvárajú Bosniaci a Turci, ktorí sú tu historickými menšinami. Celá oblasť je pod dohľadom tureckej divízie K-FOR.
Mesto Prizren je svedkom a symbolom typickej balkánskej dominančnej snahy ovládnuť región a prepísať dejiny víťazstvom. Dnes je v ňom deň aj noc pokojná. Reštaurácie, butiky aj kúpele sú turecké, stará mestská architektúra ottomanská, sladkosti plávajú v cukre, mešity sú moslimské, staré crkvi srbské.
Každoročne sa tu organizuje filmový festival mladých, na ktorom je vídať mládež z celej Európy. V centre mesta, tzv. Shadervane, rozvoniava káva. Kaviarne sú plné študentov. Tradiční šperkári obsadili v centre mesta svoju ulicu. Na každom rohu sa pečie čevabi. Myslím, že Prizren si žije svojím autonómnym životom.
Do kláštora sa dá dostať cez mesto Deçan / Dečani, kam sme šli z mesta Peć /Pejë. Z Dečanu nás do kláštora zaviezol taxi. Bolo už popoludnie a začalo sa stmievať, takže sme si cestu lesom úplne nezapamätali, ale dalo by sa dôjsť aj pešo.
Kláštor strážia talianske jednotky K-FOR. Návštevu treba ohlásiť u nich, priepustku Taliani vydajú za občiansky preukaz alebo pas.
Vstup do kamenného areálu je magicky vysvietený a niekoľko mníchov je poverených prácou s turistami. Mali sme šťastie na Petra, mnícha z Čiernej Hory, ktorý nám po anglicky (albánčinu sa vraj už učí) opísal fresky, históriu, poslanie, význam, a aktivity rehole.
Mnísi majú mliečnu farmu, dorábajú syry a mydlá z kozieho mlieka, kvasia víno, točia med, vyrezávajú kríže, odlievajú sošky, maľujú ikony a prepisujú texty. Robia však aj všetky nutné interiérové a exteriérové činnosti, pretože ako komunita fungujú samostatne. Petar nám povedal, že kláštorné fresky sa čoskoro dočkajú opravy talianskymi reštaurátormi. Chvala Bohu, veľkých opráv nebude potrebných, lebo granáty, ktoré boli na kláštor hodené (po roku 2000 bol takto napadnutý 3x), do vnútra objektu nedoleteli.
Kláštor je pripojený na internet a spravuje svoju stránku na Facebooku.
Od Petra sme dostali súkromný výklad, ktorý sme nečakali. Vylovila som teda v taške darček, ktorý som šanovala na špeciálnu príležitosť: pamätnú dvojeurovú mincu Cyrila a Metoda. Petar neskrýval radosť. Bol očividne rád, že sa v Európe nebráni kresťanskej symbolike. Ako povedal, len ľudia, čo zneužijú vieru, môžu na nej postaviť konflikt.
Petar spolu s ostatnými 24 mníchmi prijíma denne vojakov, laikov, hlavy štátov, veľvyslancov, školské skupiny, aj cudzincov. Je to človek pokojný a vyrovnaný. Ak to kláštora zavítate, prijme vás. Hoc aj celú skupinu.
