Cestopisy

Namíbia - krajina, ktorá mi vyrazila dych, časť IV.

NamíbiaNAMÍBIA

Za dobrodružstvom do Namíbie

Po púštiach, pláži a ďalších púštiach, vydáme sa Damaralandom, po bušmenskej stope. Začneme muzikálne, Organovými píšťalami. Milé deti, kedysi dávno, pradávno bola Afrika súčasťou prapevniny Gondwana. Keď sa Gondwana začala rozdeľovať, diali sa tu veci nevídané...

Tlaky, pnutia a vysoké teploty spôsobili, že dolomit vyformoval spomínané ‘píšťaly’. Vedľa nich sa nachádza Spálena hora: ktože to tu griloval? Príroda grilovala, pred mnohými miliónmi rokov. Výsledkom sopečnej aktivity je dokonalá ilúzia nedávneho lesného požiaru.

Namíbia Namíbia

Kedysi vtedy, za čias Gondwany, 260 miliónov rokov dozadu, plus mínus desať miliónov (ako naši bankári a politici: kto by už tie drobné rátal...) sa z terajšej centrálnej Afriky splavilo aj zopár brvien, a možno ich bolo aj zopár tisíc, aby ich vzápätí v Namíbii pochoval piesok. A potom sa pod tým pieskom diali veci, ci pána! Organické časti vyplnil kremík a o niekoľko miliónov rokov erózia a pohyby pôdy odkryli skamenelý les: vyzerá to ako drevo. Znie to ako drevo. Ale týmto drevom si nezakúrite.

Vydáme sa teda hľadať ten prírodný zázrak. Prehliadnuť by sme neprehliadli všetky tie značky čo k nemu vedú, takmer zablokujú cestu, TU, TUTO, DOPRAVA, TERAZ ODBOČTE! Ono je to celé podozrivé, keďže podľa mapy by mal byť po ľavej strane, ale značenie je jasné, a tak zabočíme. Aj cesta je úzka, piesková, rozmýšľame ako by sa sem všetky tie autobusy plné nemeckých dôchodcov dostali. Brána vyzerá na kolene zbúchaná. WELL COME, oznamuje. Podozrievavo vystúpime. Dobehne ochotný mladý muž, a diplomaticky vysvetľuje: Skamenelých lesov je tu niekoľko, ale tento je ten najhlavnejší hlavný. Bedeker sľubuje kaviarničku a toalety (priority sú priority, že áno). Dozvieme sa že kaviareň aj toalety tu boli, aj budú, len momentálne tu, akosi, nie sú.

Občas možno žereme seno, ale dnes už sme raňajkovali, a tak sa pekne poďakujeme a pokračujeme v ceste. Skamenelých lesov nájdeme ďalších päť. Zdá sa že každý, kto vo svojej záhradke vykopal skamenelé brvno si založil vlastný park. Nakoniec však nájdeme aj ten oficiálny. Aj kaviareň s toaletami, a dostaneme uniformovaného sprievodcu s poetickým menom Athonsius, ktorý nám fundovane vysvetlí ako skamenelý les vznikol, a porozpráva aj o velvičiách ktoré tu rastú. Najmladšia velvičia v parku má sedem rokov: vyzerá ako marcový tulipán, dva maličké listy, ani by sme ju nezbadali keby nám ju neukázali.

Namíbia Namíbia Namíbia Namíbia

Po prahistórii prikročíme k modernejšej histórii: navštívime park Twyfelfontein. Brána a priľahlá budova sú postavené z recyklovaných materiálov, vysvetľuje nám strážnik. Pochválime kreatívne využitie plechových sudov. Pozerám si ponuku suvenírov, keď po mojej ľavici zaparkuje jašterica, po mojej pravici potkan s mláďaťom. Kým zvažujem či mám zvýsknuť, alebo sa najpr vyšplhať na najvyššiu policu a výskať až po tom, prestane ich to zízanie baviť a zmiznú v trojici za rohom. Darmo vysvetľujem priateľovi, že tuto stála jašterica a tu potkan so synom; pozerá na mňa s pozdvihnutým obočím. Ponúkne mi klobúk a flašu vody: vraj, horúco je, slnko pripeká, a dehydratácia je sviňa.

Namíbia Namíbia

Nasledujeme nášho sprievodcu Raymonda do parku. Okolité kopce a hory kedysi obývali bušmeni. Čo videli, zažili, zakreslili na skaly. Levy a žirafy, antilopy, slony, nosorožce, a aj tulene - dôkaz, že bušmeni tiež radi chodili na pláž.

Namíbia Namíbia Namíbia

Kreslili aj mapky: na východ od tuleňov, na juh od žiráf, nachádzajú sa dva pramene - aspoň tak tvrdí Raymond. Podľa mňa je to bušmenský bicykel.

Namíbia

Z Twyfelfontein zamierime na juh. Púšte striedajú savany, v diaľke pred nami sa rysuje Brandberg, najvyššie pohorie Namíbie. Okolo nás hromy-blesky, ale búrka nás obíde. Savanu znova vystrieda púšť, a v tej púšti, na kraji cesty, dve tetušky. Kývajú nám prázdnou plastovou flašou. Zastavujeme. Takmer nás odfúkne, kým im nalejeme z bandasky vodu. Za chlebík po záruke mi na zápästie uviažu náramok.

Namíbia

Pri bráne Národného parku Brandberg posedáva šesť strážnikov. V ten deň sme jediní návštevníci; naša bandaska putuje dokola. Jeden z nich nás povodí parkom: hory sú prekrásne. Ukáže nám ‘bielu lady’: skalná kresba je pekná, i keď pohlavie onej lady je diskutabilné; pravdepodobne je to skôr džentlmen ako lady. Z Brandbergu odchádzame s nečakaným cargom. Postískaných vzadu medzi kufre a kempingové vybavenie, vezieme polovicu personálu do najbližšieho mestečka.

Namíbia Namíbia Namíbia

V meste Uis - ako môj kolega Luis, ale bez ‘L’ - doplníme zásoby jedla a vody. Kým snorím v oddelení ovocia a zeleniny, priateľ ma potiahne za rukáv, vraj, “V mrazáku sú holé kozy!!” Obzriem sa, a naozaj: dve príslušníčky kmeňa Himba sa načahujú po mrazené kurence - minisukničky z ovčej kože, hore bez. (Pre všetkých ktorí sa tešili na nahé ženy - fotodokumentácia žiaľ chýba, keďže sme v tom šoku zabudli na fotoaparát.) Pred odchodom nás zastaví deduško s plným priehrštím kryštálov nazbieraných v púšti. Trošku vody a jedla pýta, a možno cigaretku keby sa našla... Odchádzame s ametystom, spokojne bafkajúci dedko nám kýva na rozlúčku.
V Uise zostaneme na noc. Grilujeme. Mačka sa neobjaví... Až pri raňajkách. Toast jej nechutí, ale pečenú slaninku by si dala.

Posledná zastávka je Okahandja vzdialená 260 kilometrov. Prechádzame savanami. Kde je savana, musia byť aj zvieratká. Značky nás upozorňujú na slony, ale žiadny nám neskríži cestu. Cestu však lemujú termitiská, niektoré sa týčia do výšky dvoch-troch metrov.

Namíbia Namíbia Namíbia

Poslednú noc v Namíbii strávime na farme pri Okahandji. Farmou nás povodí jazvečík, hrdo nám poukazuje všetky zakopané poklady, aj antilopy a pakone za plotom. Dáme sa doreči s majiteľom: ‘Zajtra odlietate, ste šťastní ľudia!’ vraví.
V Namíbii sa vraj ťažko žije; ekonomická nestabilita, nepredvídateľnosť, krádeže, kriminalita, horúco, sucho, atakďalej, atakďalej, atakďalej! Ťažko sa nám trávi táto tiráda: pre nás je Namíbia jedným z najkrajších miest na svete, všade sme sa cítili dobre, bezpečne, vítano. Namíbijčania, aj keď mnohí z nich chudobnejší ako kostolné myši (myš si môže aspoň po tom kostole zahvízdať), mali vždy úsmev na tvári. Dve strany, a dva úplne opačné názory. A pravda, tá bude asi niekde uprostred...

Namíbia Namíbia Namíbia Namíbia

Pred odchodom z Namíbie nás čaká ešte niekoľko prekvapení. O prvé sa postará pani upratovačka, ktorá je tiež poverená prípravou raňajok. Do záhradnej besiedky nám prinesie kávu, a potom ma potiahne za rukáv: Slečna, slečna, môžete ísť so mnou do kuchyne! Nie nie, ďakujem jej, sedí sa mi tu celkom dobre. Ale slečna, slečna!, nalieha, MÔŽETE ÍSŤ SO MNOU DO KUCHYNE! A tak cupkám za ňou: vyfasujem varechu a krabicu vajíčok. Vysvitne, že nevie ako sa robí praženica...

Cesta na letisko je celkom nová, dvojprúdová, asfaltová. Čudne sa nám na nej jazdí, po dvoch tisícoch kilometrov urazených na štrkových cestách. Cestu lemujú stáda pasúcich sa divých prasiat, a na plotoch sedia skupiny paviánov.

Namíbia Namíbia Namíbia Namíbia

Prechádzame cez Windhoek: náš namíbijský okruh sa uzavrie. A to sme prileteli ‘len včera’...! S ťažkým srdcom odovzdáme na letisku auto. Agent na check-ine nám závidí letenky do Londýna. Vraj Londýn je jeho najobľúbenejšie mesto na svete. Nuž, hovorí sa, že chute a facky sú rôzne... Nám sa do Londýna nechce, radšej by sme ešte zostali. Nastupujeme poslední. A keď si myslíte, že cestou do lietadla sa ani len v Namíbii žiadne prekvapenie stať nemôže: ako sa tak šuchceme ku schodom, pred nami si vykračuje hovnivál, veľký ako päsť...

Namíbia

Predchádzajúce časti

Namíbia, časť I  |  Namíbia, časť II  |  Namíbia, časť III


Autor: Erika Lelovičová
Tip: nevynechajte ani ďalšie cestovateľské príbehy v kapitole Na cestách...

Diskusia k článku

comments powered by Disqus

REZERVUJ

Letenka Windhoek
Ubytovanie v Namíbii
Požičanie auta v Namíbii

Poistenie Namíbia

 Dozvedieť sa viac
SI TU:  Domov › Články › Na cestáchNamíbia - krajina, ktorá mi vyrazila dych, časť IV.