NAMÍBIANa sever od Swakopmundu sa nachádza Pobrežie kostier, pomenované podľa, nuž, vrakov. A kostier. Zradné podmorské piesky Namíbie sa stali osudnými pre mnohé lode. A námorníkov. Predstavte si, že stroskotáte, prežijete, more vás vypľuje na brehu... A tam nič. Vody niet, jedla niet, široko-ďaleko ničoho niet, iba pieskové duny, a tie zradné fatamorgány.
Že istota je istota, pred odchodom do týchto končín romantických, zásobíme auto vodou a jedlom pre celý batalión. Soľ nebude problém, to nám je jasné keď míňame závod na produkciu soli, a nespočetné stolíky pri ceste: niet tu ani nohy, na stolíkoch sú vyložené kryštály soli, a vedľa nich úhľadný cenník, malý kryštál za tridsať, veľký za sto. A namiesto pokladníčky, pokladníka - pokladnička. Nakúpime.
Cesta vedie popri pobreží, hladká, asfaltová, križovaná mnohými odbočkami. Všetky odbočky sú označené - Pätnásta míľa, Dvadsiata siedma míľa, Jožove miesto, Jarove miesto. Teda nie celkom tak, ale aj tak nejak by sa to dalo preložiť: tabuľky označujú miesta kam onen Jaro alebo Jožo chodia na ryby. Jarov a Jožov na rybačke stretneme neúrekom, štyri-päť prútov inštalovaných v pozore vpredu na mriežke auta ako také hromozvody.
Nájdeme aj prvý vrak, tak čerstvý, že ani v bedekri o ňom nepíšu - angolská rybárska loď, ktorá tu stroskotala pred piatimi rokmi. Hojdá sa na vlnách obývaná kŕdlom kormoránov. O niekoľko kilometrov ďalej nájdeme Winstona, ktorého rovnaký osud postihol v sedemdesiatych rokoch. Z Winstona veľa nezostalo, len zopár hrdzavých plechov čiastočne pochovaných v piesku. Príroda je obdivuhodne výkonná upratovačka.
S kolóniou stotisíc tuleňov na Cape Cross si však neporadila, alebo sa jej minul osviežovač vzduchu. Ako človek s čuchom málo citlivým, dokonca takmer neexistujúcim, dych mi najprv vyrazí vnem vizuálny: pobrežie z diaľky vyzerá ako jednotná, hnedá, vlniaca sa masa mäsa; kam oko dovidí, tuleň na tuleňovi. Troška bližšie a zosilnie aj vnem zvukový - kakofónia štekania, švitorenia, džavotu, a tulenieho džezu. A nakoniec to príde... Najprv iba ľahký závan, potom to udrie do nosa. A nielen udrie, ono to ten nos aj schmatne, drží, skrúca - ten smrad, ten neuveriteľne strašný, ale strašne neuveriteľný, nepopísateľne odporný smrad. Tulene sú chutné, zlaté, podarené. Tulene spiace, tulene túliace sa, tulene v mori miznúce pod vlnami, človek by sa na ne mohol dívať celý deň - s navoňanou vreckovkou veľkosti plachty pod nosom. Odchádzame po desiatich minútach.
Národný park Pobrežia kostier označuje brána v tvare lebky s hnátmi. Vstupujeme pripravení na všetko. Čaká nás tu - nič. Samozrejme, o kdeničtuničnosti sa v namíbijskom cykle už písalo, ale ono tu skutočne, okrem jemného piesku nič nie je. Nie sú tu rastliny, nie sú tu skaly, nie sú tu duny, vlastne tu nie je nič čo by spôsobilo najmenšie trenie, vzduch stojí, a to ticho je absolútne, ohlušujúce. Nájdeme opustenú vrtnú plošinu, korodujúcu v piesku. Pokračujeme bez ďalšieho zastavenia.
Po stoštyridsiatich kilometroch bez toho aby sme videli jediného človeka, auto, jediný živý organizmus sa nám celkom uľaví, keď prekročíme severnú bránu parku. Kúsok za ňou konečne nájdeme aj známky života: ‘dolárové’ rastliny s listami v tvare mince, divý melón, aj velvičiu, namíbijský národný symbol.
Velvičia - po latinsky Welwitschia mirabilis, teda úžasná - je úžasný a fascinujúci tvor: rastie síce tempom jeden centimeter za rok, ale prežije tisícročia, načiahnuc korene za vodou do hĺbky troch metrov. Samčie a samičie rastliny rastú blízko seba, ale rozmnožujú sa iba raz za niekoľko rokov, keď napadne nadpriemerné množstvo dažďa. Vedci velvičiu upodozrievajú, že mení zloženie pôdy okolo seba, sťažiac, dokonca znemožniac mladým rastlinám zapustiť korene vo svojej blízkosti, aby s nimi nemusela súperiť o vodu. (Velvičia tvrdenie dementovala, vraj sú to len pseudovedecké fámy).
Pokiaľ ide o faunu, endemické biele chrobáky, púštne slony či nosorožce, ani ‘tancujúcu’ jaštericu, ktorá nikdy nezloží na horúci piesok viac ako jednu nôžku naraz, nenájdeme. Nájdeme však žirafu, teda, čo z nej zostalo: duša v nebíčku, aj kopytá sú k nemu natrčené, kosti očistené dobiela.
Kde je mŕtva žirafa, musí byť aj živá žirafa, však? Máme oči na stopkách, keď prechádzame pomedzi Stolové Hory - pastva pre vyprahnuté oči, ktoré dvesto kilometrov nevideli ani maličký krtinec. Žirafy sa minuli, potešíme sa však impalám, aj stádu kôz. S pastierom si vymeníme vzdušný bozk. Pri ceste sa znova objavia stolíky s pokladničkami, tentoraz to nie sú kryštály soli, ale minerály všetkých farieb aj foriem. Namíbia je krajina bohatá na minerály: stačí sa prejsť kúsok od cesty a nájdeme kamene ružové, oranžové, žlté, aj priehľadný s mliečnymi pásmi.
Sme v Damaralande, v tomto kraji sa nám páči. Aj bušmenom sa tu páčilo. Vedcov dodnes fascinujú ich čmáranice na skalách. Na druhý deň sa vydáme po bušmenskej stope, ale slnko za chvíľu zapadá, a my stále chodíme dokola hľadajúc náš kemp. Zastaví nás veselá tetuška: bodaj by nebola veselá, s dvojlitrovým pivom v ruke... Ktorý kemp hľadáme? Nie nie nie, ten už dávno zavreli! Odchádzame s dlhým nosom, a ešte sa aj dážď spustí. Velvičie budú bujnieť, ale my sotva vidíme kam ideme. Vysvitne, že ideme správne, keď takmer prevalcujeme tabuľku, že tutok, hľa: cam ping. Za stopäťdesiat namíbijských ubytujú nás, auto, a ešte dostaneme fúrik dreva k tomu. Aj pršať prestane, na obzore sa objaví dúha: sveta žiť.
Na gril putujú zaslúžené stejky a kým sa pečú, naháňam miestnu faunu. S jedlom príde nielen chuť, ale aj mačka, ako obyčajne. Príručku ‘Ako na ľudí’ nečítala, chňapne po ponúkanom úplatku a trafí palec, krv strieka na všetky strany. Spokojne sa prevalí na chrbát, a dá sa do umývania zakrvavených pazúrov. Urazene odkráča, zalizujúc sa až po uši, keď dostane vynadané do mačacích ľudožrútov. (Nuž, keď sa ma spýtajú aký suvenír som si doniesla z Namíbie, môžem hrdo prehlásiť: zopár šutrov a besnotu...)
Zaspávame s plnými bruškami spánkom spravodlivých, pod africkou oblohou, ktorú zdobia milióny a milióny hviezd.
Pokračovať budeme rozprávkami - O skamenelom lese a Voda nad zlato! A budú aj nahé ženy...
