NAMÍBIANapríklad (ale nielen) vtedy, keď do samošky vbehli dve dámy v papučkách z ovčej kože, hore bez...
Prvá otázka ktorú sa ma v Namíbii spýtali, bola básnická: "Iba na týždeň?!" Až som sa zľakla že ma prísna colníčka snáď rovno vykáže z krajiny s doživotným zákazom vstupu na africký kontinent. Namíbia je obrovská krajina, a týždeň je máličko, to je mi jasné od chvíle keď začneme dávať dokopy itinerár.
"Idete po smere alebo proti smeru hodinových ručičiek?" je druhá, ktorú sa nás budú pýtať často; je teda jasné, že tu existuje predvídateľný okruh, ktorým sa návštevnící vyberú. Počnúc severom kde sa po pláňach Národného Parku Etosha preháňajú všetky tie fotogenické safaristické zvieratá, končiac na juhu v púšti Kalahari, kde sa 'bohovia museli zblázniť', alebo naopak.
Ani na jedno, ani na druhé nám nezostane čas. Ideme malým okruhom po smere hodinových ručičiek, a aj napriek tomu po týždni zaparkujeme auto v požičovni s budíkom ukazujúcim úctyhodných, celkom presných 2125 kilometrov.
Auto by si zaslúžilo vlastný blog. Nie je to len taký hociaký vehikel: dízelové zviera na púštne safari stvorené, a na týždeň aj obývačka, kuchyňa, šatník, dôverník a najlepší kamarát v jednom. Na streche si vezieme stan, ktorý sa vyklopí v troch jednoduchých krokoch a šikovne sa transformuje na pohodlnú, priestrannú spálňu pre dvoch. Korbu obýva kompletné kempingové vybavenie: stoličky, stôl, príbory, taniere, spacáky, plynový varič, hrnce, gril a lopata. Na lopate sa pobavím a tak mi treba, na druhý deň sa hneď aj dozviem načo je človeku v púšti lopata...
Prvá zastávka je však hlavné mesto Windhoek. Ak má Windhoek čaro a šarm hodné odstavca v tomto blogu, za jedno popoludnie žiadne neobjavíme. Narazíme však na bulvár pomenovaný po Robertovi Mugabe. Donevidenia Windhoek, u mňa si skončil, nezachráni ťa ani rovnomenné pivo, akokoľvek studené, lahodné, koketne orosené a vôbec..!
Prvý deň na cestách si uvedomíme niekoľko základných a zásadných vecí: že Namíbia je krajina veľká (a tak sú veľké aj vzdialenosti zakreslené na mape čo by kameňom dohodil). Že obyvateľov je málo, a tak aj najmenšia dedina na mape vyzerá ako globálna metropola. Že cesty, aj keď často štrkové, sú dobré, a bez problémov to vydá aj stoštyridsať (len sa o tom nesmie blogovať keď blog číta aj rodič). Že čo cesty postrádajú v krivkách horizontálnych, nahradia v krivkách vertikálnych, a že na konci tých dlhých, predlhých húsenkových dráh sa nachádzajú tie najneuveriteľnejšie fatamorgány. Že nafta je lacná a benzínky sporadické. Že mnohé kríky majú ostne, ak si potrebujete po to alebo ono do tých kríkov odskočiť. Že sa jazdí oficiálne vľavo a prakticky kde sa Vám páči: je celkom možné že nasledujúcich 500 kilometrov nestretnete ani jedno auto.
My sme stretli tri a voz ťahaný párom oslíkov, okrem toho tri opice a predimenzovanú srnku ktorá bola asi gazela: utekala rýchlo a identitu sme nezistili. Dorazíme do dedinky Sesriem, kde sa nachádza brána do Národného Parku Namib-Naukluft, a prekvapivo, po stovkách kilometrov štrkových ciest, komfortná asfaltka.
Pred nami se červená Namibská púšť, jedna z najstarších na našej planéte a v diaľke sa prechádza pštros. Vzrušene vyťahujeme fotoaparáty a tak si ani nevšimneme ďalšie dva, ktoré nám ležérnym krokom prekrížia cestu a zmiznú v kríčí.
Pod ikonickou Dunou Číslo 45 si vykračuje oryx a na vrchu duny si vykračuje japonský turista.
O kúsok ďalej asfaltka skončí a nahradí ju gigantické pieskovisko lemované springbokmi.
Zastavíme sa, fotíme a pohnúť sa už nepohneme. Tak na toto je tá lopata...! Odhadzujeme piesok, úspešne sa rozbehneme, len aby sme o tri metre ďalej zapadli zas. Zachraňuje nás párik nemeckých turistov, ktorí majú nielen lopatu ale aj dve laty. Záchranná akcia prebehne úspešne, pokiaľ ide o nás. Nemci to s nami tak celkom nevyhrali, lebo pre zmenu sú uviaznutí v piesku oni. Zastavujeme, aby sme im pomohli, a zapadneme zas. Vykopeme najprv nás, potom našich nemeckých kamarátov, a v dvojčlennom konvoji, s otáčkami v červenom pásme šťastne dorazíme do Sossusvlei, kde sa nachádza ďalší zbor pohľadnicových dún.
Popísať sa nedá, ten pohľad, a fotografie, akokoľvek pôsobivé, ťažko obsiahnu ono majstrovské dielo prírody. Kam oko dovidí, všade sa týčia majestátne duny, ktoré tu boli tisíce rokov, a budú tu aj tisíce rokov po tom ako na nás história zabudne; naša prítomnosť je celkom ako zrnko piesku.
Toľko filozofické okienko; slnko však zapadá a my musíme riešiť praktické záležitosti. Kemp je vzdialený hodinu cesty, a pred nami zakliate pieskovisko. Napredujeme úspešne, až kým - ALE NIE!! Ale áno... (Už je to tak trocha nudné, že?) - zapadneme zas. Tentokrát nás Nemci obehnú a zmiznú v kúdole prachu, kým my si vysúkame rukávy a pustíme sa x-tý krát do vykopávania automobilu. Nadávame mu do toho aj onoho, skúšame to podobrotky aj pozlotky, ale pohnúť sa odmieta. A potom, ako fatamorgána, objavia sa v diaľke dve postavičky, jedna má pod pazuchou lopatu, druhá dve laty. Šinú si to rezkým krokom rovno k nám. "Naši" Nemci...! Nemecký národ nebol nikdy populárnejší ako v tej chvíli.
Vyslobodíme každý jedno koleso - niekomu sa ujde lopata, niekomu lata, niekomu sandále (prekvapivo efektívny nástroj v tejto zapeklitej situácii), nahádžeme náradie do auta, Nemci potlačia, my na to dupneme, auto poskočí dopredu, Nemci naskočia dozadu, modlím sa za nich aj za prevodovku, a so zavretými očami sa s kvíliacim motorom rútime namibskou púšťou, tak TOTO teda na National Geographic nedávali...!
Po dvoch kilometroch krkolomnej jazdy nájdeme vymodlený asfalt, a na ňom, že istota je istota, bezpečne zaparkované auto nemeckej dvojky. (Náš karmický dlh splatíme na druhý deň, keď pomôžeme vymeniť koleso, ale o tom nabudúce...) A že je Namíbia plná prekvapení? Keď po dlhom dni konečne dorazíme do kempu, vchod do múrikom ohradenej parcely blokuje pasúca sa gazela.
Welcome to Namibia...
