RUSKOCentrum Moskvy je moja srdcovka. Neuveritelne útulne miesto, kde sa dajú stretnúť zaujímaví ľudia, príbehy a kde sa dá naozaj dotknúť histórie. Každý turista by najradšej okamžite išiel na Červené námestie, ale ja ho plánujem rozumne obísť. Nechcem sa stratiť v dave ľudí, obdivujúcich pamätihodnosti a fotiacích sa pred mauzoléom. Preto som prehovorila kamarátku, aby išla so mnou na dlhšiu prechádzku. Súhlasila. Tak sme sa teda vydali skúmať centrum Moskvy trocha inak, inak, ako by ste to prečítali v letáku hociktorej turistickej spoločnosti, ktorá by vás rada povodila jedine tam, kde to dobre pozná. Takže, idem porozprávať príbeh o tom, ako dve mladé trúbky pobehali celé centrum daného veľkomesta pešo so zrkadlovkou. Jedna v opätkoch a druhá v čínských teniskách.
Začali sme na Sadovej ulici, pri metre „Majakovskaja“, kam sme sa neskôr previezli naspäť. Ale to až po troch hodinách blúdenia. Nachádza sa tu divadlo „Satiry“ a socha Majakovského, obrovská a komunistická. Sochu sme pre istotu obišli a vošli do malej útulnej uličky – Bulgakovského domu. Privítal nás obrovský kocúr Begemot – známy hrdina povesti Michaila Bulgakova „Majster a Margaréta“. Podľa tej knihy je spravené celé Bulgakovské múzeum – môžete tu stretnúť napríklad kocúra ale aj iné záhadné bytosti. Chodí tu napríklad ujček, zrejme herec v starej sovietskej uniforme. Usmieva sa na každého a každému sa zdraví. Taký milý a príjemny ujo.
Po tom, ako sme vyliezli z uličky Bulgakova a vzdali myšlienku pohladkať Begemota, odbočili sme z rušnej Sadovej do malej uličky, z tej uličky do ešte jednej uličky a z tej do ešte jednej... to preto, lebo kamarátka mi povedala, že to tu pozná a nikdy nezablúdime. Tak som jej teda uverila. O chvíľu sme boli na Patriaršich prudach – v útulnom malom parčíku priamo v centre mesta. Bolo tu celkovo málo ľudí – prevažne mamičky s deťmi, tešiaci sa z úžasného slnečného počasia. Aj my sme sa tešili.
Patriaršie prudy sú miestom, kde sa odohrávala prvá scéna z Bulgakovského „Majstra“, odkiaľ je aj Begemot. A stále cítime tu úžasnú atmosféru bulgakovského románu. Veď začalo to taktiež jedného pekného dňa...
Ďalej odbáčame do inej malilinkej uličky. Nikto nevie jej názov, ale to ani netreba. V Moskve sa nestratíte, ak budete stále kráčať. Aj my sme kráčali. A stále ďalej a ďalej. O chvíľu sme vošli medzi nejaké domy, kde istý pán veľmi podivne cúval. Odtiaľ sme vyšli na ďalšiu uličku a kráčali, kráčali...
Moskovské uličky majú svoju atmosféru. A keď chcete lepšie spoznať mesto, obmedzte svoju prechádzku po Červenom námesti a Kremľu, radšej choďte skúmať samostatne. Navigácie a okoloidúci vám vždy pomôžu, ak náhodou zablúdite, takže netreba sa ničoho báť. My sme prešli dokopy asi 11 kilometrov. Áno, boleli nás nohy, no a čo?
Nečakane sme sa objavili v uličke s veľmi zaujímavými budovami. Nejaké múzeum, malá záhrada a domčeky, vyzerajúce dosť staro. Nejaký náhodny okoloidúci, milučký deduško s paličkou nám začal vyprávať, že sú to domy zo sedemnastého storočia a sú naozaj zaujímavé. Až vtedy ma napadli obrázky z učebnice ruského dejepisu, ktorá sa ku mne raz dostala do rúk – veď v takých domoch žili pomocníci cára, dá sa povedať, najvyššia šľachta!
Ďakujeme sa prijemnému deduškovi a ideme k veľkému pravoslavnému chrámu. Zatiaľ nevieme, čo to je zač. Ale až keď ho obídeme, zisťujeme, že je to vlastne chrám, kde sa brali Puškin a Gončarova! Takže, je to miesto, kde sa dajú zažiť viaceré prekvapenia.
Zapínamé GPS-ko a hľadáme sa, že kde sme. Dosť blízko pri Tverskoj ulici, obrovskom symbole mesta. Tak ideme teda tam cez nejaký park. Všade naokolo vidíme vysmiaté tváre. Ľudia si užívajú slnko, ktoré nie je moc typické pre Moskvu. Takže, aj počasie nám praje...
Prechádzame sa po Tverskoj ulici, tá je dosť rušná. Ľudia sa niekam ponáhlajú, ale aj oni utekajú dosť lenivo. Čo je naozaj zaujímavé, je tu málo áut, naozaj veľmi málo. To sa často nestáva, zvyčajne je celé centrum jedna veľká zápcha.
Prichádzame k Červenému námestiu, ale pred ním odbáčame do menšej uličky. To je miesto, kam som sa chcela dostať už dávnejšie – Kamergerskij pereulok. Je to ulica, kde sa prechádzajú samotní moskovčania. Nepôjdu na Červené námestie, radšej si sadnú do kaviárne alebo vypočujú nejakú pesničku od pouličných hudobníkov, ktorých je tu naozaj veľa. Nemajú v záujme byť turistickou atrakciou, žijú si pre seba. Ideme po Kamergerskom a ďalej. Sú tu stále menšie a menšie uličky. Vo vzduchu je cítiť šťastie a dobrú náladu.
Neskôr odbočíme do ďalšej maličkej uličky. Kamarátka (ktorá pozná Moskvu) mi povie, že môžme sa ísť prejsť do ďalšieho menšieho parku. Ideme tam. Po ceste nás nejaký týpek volá k nemu do auta, lenže my mu milo odpovieme, že absolútne nemáme záujem. Inak, ja doteraz nechápem, ako sa mi podarilo prejsť so zrkadlovkou bez toho, aby sa niekto pokúsil s ňou niečo urobiť, ale zrejme jar natoľko pozitívne vplýva na ľudí...
Po prechádzke v parku ideme do metra. Dokonca aj tu je málo ľudi. Vychádzame znova na Majakovskej, odkiaľ sme aj prišli a sadáme do drobnej kaviárne. Cez okno sledujeme život veľkomesta, do ktorého konečne prišla jar. To je moja rozlúčka s Moskvou a musím priznať, že naozaj krásna.
