KAPVERDYV hlavnom meste Kapverd Praia pristanem s niekoľkohodinovým meškaním popoludní. Vysadím sa na pešej zóne a začnem obehávať hotely. Plné, plné, plné. Na x-tý pokus sa mi podarí zjednať aspoň izbu v suteréne dobre schovaného hotelíka. Hotel má pod palcom pani Rosalina, generálka/generálna manažérka/kuchárka/účtovníčka a vedúca oddelenia ľudských zdrojov v jednom. Na uvítanie mi oznámi, že voda nie je, dodávka mešká, sprchovať sa treba úsporne (čo nie je problém lebo teplá voda netečie). Ľudské zdroje reprezentujú dvaja adolescentní synovia, dve pubertálne dcéry, letargická upratovačka a neuroticky teriér, všetci aktívne participujúci v pracovnom procese.
Vyrazím na potulky, po širokých bulvároch, okolo dôležito sa tváriacich budov, ministerstiev toho a onoho. Na námestí maju free wifi, a mládež posedáva na lavičkách s laptopmi a tabletmi, v ostrom kontraste s trhom za rohom: ženy v krojoch učupené vedľa starožitných váh a kopcov ovocia, korenia aj čerstvých rýb. Popritom že sú Kapverdčanky krásne, sú to aj kráľovné multitaskingu. Rozvážne si to šinú bulvárom, v ruke noviny, pod pazuchou balík, balansujúc na hlave lavór banánov alebo aj kohútov veselo kikiríkajúcich do taktu.
Cesty v centre sú väčšinou jednosmerné a Kapverdčania horúci adepti na titul najhorších vodičov na svete. Na jednej križovatke ma takmer zrazí cúvajúce auto, na druhej prechod pre chodcov zablokuje šašo ktorý aj po piatich pokusoch o paralelné parkovanie trčí v pravom uhle na chodníku - o tom že sa snaží zaparkovať rovno na zebre, ani nehovoriac.
Mam očí na stopkách, a ešte aj tie stopkaté oči mám na stopkách aby mi niekto pri prechádzke k majáku nepopučil palce. Brána pred majákom je zamknutá. Kto však hľadá, nájde, napríklad aj správcu, a trpezlivosť prináša nielen ruže ale za jedno euro aj vstup, po točitých schodoch na samý vrch. Výhľad je krásny, more pôsobivé. Zábradlie žerie hrdza a maľovka opadáva, prispievajúc k lyrickej atmosfére stáročnej vetrom-ošľahanosti a osamelého morsko-vlctva.
Druhý deň strávim v Cidade Velha, najstaršom meste na Kapverdských ostrovoch. Cidade Velha je vzdialené pätnásť kilometrov, ale cesta trvá hodinu - jednak cesty sú zlé a vodič typický kapverdský exemplár, druhak, nejdeme kým nie sme plní, a tak brázdime mesto hľadajúc pasažierov. Kým na zastávke sme boli len dvaja - francúzsky novinár a ja - keď míňame tabuľku označujúcu koniec Praie, sedí nás tu v africkom štýle na štrnástich sedadlách asi osemnásť. (Ale pravá Afrika to nie je, lebo v pravej Afrike by nás tu bolo aj dvadsaťosem a ešte by mi cudzia koza ožužľávala ruksak; a tak moja nezhodnosť či sú Kapverdy Afrika alebo Európa stále pretrváva.)
Keď konečne dorazíme do Cidade Velha, francúzsky novinár je môj nový najlepší kamarát. Turisti všetkých krajín, spojte sa! Moja francúzština sa po týždni na Kapverdských ostrovoch rapídne zlepšuje. Gilles sa ujme velenia a vysnorí cestu na vrch kopca, kde sa v diaľke rysujú ruiny pevnosti.
Cestou nás zastaví vysmiata tetuška, odkopne z cesty sliepky a prasa, poutiera si ruky do zástery, zásterou utrie stoličky na ktorých sa ešte minútu pred tým sušili panvice, ťapne jednou rukou na jednu, druhou na druhú stoličku, oboch nás usadí a vybozkáva, a pozve nás na prehliadku svojho domu. Bordel ako v tanku. Odhliadnuc od toho je to však obidlie pekné, vzdušné, architektonicky - na európske pomery - zaujímavo riešené, s centrálnou miestnosťou ktorá nemá strop, ale nikoho to trápiť nemusí, kedže tu prší raz za prechodný rok. Tetuška si vyúčtuje vstupné v cene flaše vína a multifunkčnou zásterou si poutiera neviditeľné slzičky, kým nám na rozlúčku kýva pá, hrešiac pri tom sliepky ktoré zaujali pozíciu na uvoľnených stoličkách.
Pevnosť je pôsobivá a výhľad krásny. V diaľke na oblaku sedí vrchol sopky Fogo na rovnomennom ostrove. Fogo je činná sopka, a v kráteri sídli dedinka, ktorú treba pravidelne ratovať pred erupciou. Hore sa dostanete pešo za tri až šesť hodín, a dolu v závislosti od vašich schopností utekať dolu kopcom v sopečnom prachu.
Rovno pod nami sa vlní kaňon plný zelene. Tam je kláštor, ukazuje nám sprievodca suplujúci aj ako barman; a tam je škola, a tá sivá strecha - tak tam sa páli grog. Položíme naše coca-coly, poďakujeme a odchádzame najkratšou cestou do - ehm, ehm - kláštora.
Vývarovňa pálenky rozvoniava, smrdí, na cele údolie. Ujme sa nás mladý muž v oranžových montérkach. Ukáže nám ako sa cukrová trstina lisuje, a dá nám ochutnať kašu, ktorá v tom procese vzniká. Vyzerá síce nevábne, ale chutí sladko ako med. Kaša sa prepraví do veľkej nádoby, pod ňou oheň, v nej mágia, potom ta-dá, na konci mágie je kohútik, a z kohútika kvapká grog. Dostaneme liznúť: píše.
Do odchodu zostáva jeden deň a escudá, paskudy, sa akosi rozkotúľali. Na cestu na sever do Tarrafalu, kde sú vraj pláže eňo-ňuňo, ani do Assomady, kam sa hadí cesta pomedzi hory, vraj celkom dychberúce, už nezostane. Zostane však na obed a za posledné drobné si objednávam ovocný džús a kurací šalát. Dostanem ovocný šalát.
Zmením lokál a pozbieram ešte na gin s tonikom. Dostanem tonik - a flašu ginu. Čašník naleje, odíde, a flaša zostane sedieť predo mnou, ja rozpačito pred flaškou. Pozeráme s flaškou na seba, osadenstvo baru na mňa. Chlapci od vedľajšieho stola na mňa uznanlivo žmurkajú a pozdvihnú svoje pivká, že nazdravie moja. (Nuž, ako pán Feldek povedali, 'nech sa čo chce láme, len nech flaška zostane celá'.)
Na rozlúčku mi v lone pristane modlivka. Vyskočím s výsknutím, odháňam ju doprava, doľava, ale bárs sa jej tam páči. Inkasujem pobavené pohľady od vedľajších stolov, žena šialená, vychlasce flašu džinu a potom vyvádza...
Dekórum, mňa aj modlivku zachráni Gilles. Letíme domov tým istým letom, o jednej nad ránom. Strávime večer v krčmičke na námestí a kibicujeme miestnym do šachu aj dámy. Kapurková, záverečná a šup-šup na letisko, dovidenia Kapverdy.
O miniatúrnu odletovú halu sa delíme s ďalšou várkou cestujúcich: ľudia tak krásni, že sa tridsať krát zamilujem, do mužov, žien, okatých batoliat aj afrických volánov vo všetkých farbách dúhy. Kamže-kamže všetci tí krásni ľudia? Vraj do Angoly. A ja už kalkulujem, kedy mám najbližšie dovolenku...
