KAPVERDYZ ostrova Sal chytím stopa kapverdskými aerolinkami na ostrov Boa Vista. Doskočíme za necelých dvadsať minút. Že to nebude také ľahké, drahá, sa ukáže pri informačnom pulte, kde sa slečna čuduje mojej angličtine - skúša to na mňa po francúzsky aj po španielsky, ale nie a nie nájsť spoločnú reč. Odveziem sa teda do hlavného mesta Sal Rei nablind, a vkráčam do prvého hotela na ktorý narazím. Hotel je hrôza a des, ale za dvacku na noc, čo by ste chceli...
Ohrniem nos a posuniem sa ďalej. Plné. V ďalšom sa na mňa pozerajú s údivom - že izbu...? Nó, to teda nemáme. To isté v nasledujúcom. Moje sebavedomie sa zmenšuje až zmizne, a už mám slzy nakrajíčku, drncajúc kufrík po mačacími hlavami vykladaných uliciach Sal Rei. Nikto ma nechce ubytovať a každý by mi len hnusné africké suveníry predával, vraj, na Kapverdách ‘no stress my friend’, a nech nestresujem a nakúpim!
Nenakúpim. Stresujem. Dovlečiem sa k policajnej stanici a zvažujem že sa nechám zatknúť, snáď pre mňa majú aspoň celu na tri noci, keď zbadám nenápadný hotelík, a uľaví sa mi strašne, lebo izbu majú, aj ma radi ubytujú a ešte aj raňajky sú v cene, sveta žiť.
Šťastne ubytovaná vybehnem na pláž. Boa Vista sa hrdí päťdesiatimi-a-piatimi kilometrami pláží, a ten najhnusnejší kilometer sa nachádza v Sal Rei. Na piesku sa povaľujú klbká vyplavených koralov a mŕtvy žralok (len taký maličký, sotva meter dlhý). Tu teda nič neporiešim, a tak sa stavím v cestovnej kancelárii, či by sa nejaký fakultatívny výlet nenašiel. Začudovane sa na mňa dívajú, že výlet? Aký výlet, žiadne nie sú. (Začínam si zvykať ako to tu funguje - keď zháňate izbu v hoteli, zadívajú sa na vás akoby ste si práve vypýtali pečené rebierko z ružového jednorožca, a keď sa v cestovnej kancelárii spýtate na výlety, zadívajú sa na vás celkom rovnako.)
Popoludnie preleňoším v plážovom bare s cudzou mačkou na kolenách, a rozhodnem sa že ráno je múdrejšie večera. Pri raňajkách sa zoznámim s talianskym klanom obývajúcim hotel. Že cestujem sama?, mamma mia, ale tutok mladý Jérôme tiež cestuje sám. Mladý Jérôme má naplánovaný výlet okolo ostrova, a keď chcem, môžem ísť s ním. Odchod za desať minút. Toľko spontánnosti mi vyrazí dych, ale kým sa otočím po kávu, Jérôme mi zbalí raňajky a je rozhodnuté, ide sa na výlet.
Pred hotelom nás čaká aluguer - tak sa nadáva kapverdským taxíkom - s dvomi lavičkami na korbe, naložený vysmiatimi Talianmi. Vedúci zájazdu, hipisák Pierre s vrkočom až po pás, vybalí mapu, sem pôjdeme a sem, a ešte sem, sem a sem, va bene?, andiamo!, a už sa za nami práši.
Prefrčíme cez Sal Rei, okolo letiska - okľukou, lebo v septembri atypicky päť dní pršalo a zrútil sa im z toho jediný most na hlavnom ťahu - a do mestečka Rabil, kde sa pozrieme na výrobu keramiky. Pekné.
Povrch Boa Vista je podobný ostrovu Sal, viac-menej plochý, s občasnými horami náhodne pohodenými, a potom má ešte extrémy - pásy piesočných dún ako na Sahare pretkaných zelenými oázami so strapatými palmami vykúkajúcimi na všetky strany.
A ešte sú tu tie pláže... Nekonečné pláže so žiarivo bielym pieskom, vypraným v Perwolle a vôbec, vlny ktoré by dojatím rozplakali nejedného surfera, a ďalšie pláže a ďalšie vlny, a potom ešte, iné pláže, a ešte väčšie vlny. Nečakaným rozptýlením sú morské vtáky, a načapeme aj jedného orla, orlo-ida, ako si nenápadko šuchorí v nízkom poraste perie. Skúšame nájsť žraloky, ktoré sa radi slnia v plytkých zátokách, ale je odliv, a žraloky nie sú.
Vrátime sa opálení, vetrom ošľahaní, s kapverdskou fúkanou v štýle levia hriva - na Kapverdských ostrovoch vždy fúka vietor, väčšinou silný, občas ešte silnejší, a na otvorenej korbe nášho dopravného prostriedku úplne najsilnejší.
Na ďalší deň máme s mojím novým spolucestujúcim v pláne peší výlet. Taliansky klan natlačí nosy do našej mapy a krúti hlavami - aj keď sú Kapverdy vo všeobecnosti veľmi bezpečné, rozvíjajúci sa turizmus so sebou priniesol aj vzrastajúcu kriminalitu, a na plážach okolo Sal Rei sa rozšírili ozbrojené lúpeže a iné peripetie. Ale my neobsedíme a nedáme si povedať. Chodníkom horskej kozy - ak pôjdeme neexistujúcim chodníkom, snáď si nás žiadny po zuby ozbrojený, bezcharakterný boavistanský kriminálnik nenájde - sa vydáme po okolitých kopcoch.
Nájdeme ‘maják’ - osamelú žiarovku na oceľovej konštrukcii - ktorý vyzerá podozrivo mobilný. V minulosti ostrov často sužovali hladomory, a keď bolo najhoršie, domáci zvykli pripevniť lampáš oslíkom na chrbát a poslali ich na potulky po pobreží, dúfajúc že sa nejaká nešťastná loď nechá oklamať a stroskotá.
Spoza majáka v diaľke vykúka vrak nákladnej lode Santa Maria, ktorá tu stroskotala v roku 1968. Podľa jedných zdrojov prevážala autá, syry a víno do Brazílie, podľa iných bol na palube náklad náhradných dielov, cesnaku a pornografických časopisov. Každopádne, samé užitočné záležitosti, a Boavistania mali na ďalšie dva roky postarané o zábavu.
Z dvanásťkilometrovej prechádzky sa vrátime opálení na černoškov. V sprche vysvitne že to bol len prach. Na bielom tričku mám prominentný odtlačok batoha vo farbe kaki. Niet nad dobrú túru. Odchádzam po troch dňoch a na letisku mám vďaka trojhodinovému meškaniu kopec času rozmýšľat nad tým, že som si to nedobre naplánovala a stihla som si pozrieť iba tretinu ostrova. O niekoľko dní dostanem od Jérôma e-mail. Za týždeň obišiel ostrov celý, a pripojil aj fotky. Pláží. A ďalších plaží, a ešte zopár fotiek - pláží...
O ostrove Santiago nabudúce...
