ISLANDIngvar, môj islandský kamarát žijúci v Prahe, mi raz pri pive rozprával, že Islanďania proste nepoužívajú dáždnik. Kvôli vetru. A tak jediný, koho vraj na uliciach Reykjavíku stretnete s dáždnikom, je cudzinec.
Takže keď som sa v Prahe balila na cestu, dlho som váhala, či ho vziať alebo nevziať. Na jednej strane ja, ktorá prikladám dáždniku rovnako dôležité miesto ako má onen povestný RUČNÍK zo „Stopárovho sprievodcu“, na druhej strane Ingvar, islandský domorodec s viac než dvadsaťročnou skúsenosťou. No, nakoniec som jedno „paraple“ aj tak pribalila.
Druhý deň ráno po mojom príchode na Island som sa vydala do práce a na dáždnik ani nepomyslela. Bola tma, teplo a trochu hmla. Deň som strávila trochu hekticky, ako už to pri prvých dňoch býva a večer, keď som sa chcela vydať na obhliadku vybraných destinácií ponúkaného bývania, som zistila, že vonku leje ako z krhly. Rozhodnutie o bývaní som však nechcela odďaľovať, tak som si povedala, že mám kabát s kapucňou a že je to len voda.
Keď ma v práci videli, ako sa chystám von, najprv ponúkli odvoz a po mojom odmietnutí som nekompromisne vyfasovala DÁŽDNIK. Od Islanďana. Po tej prednáške, čo nám urobil Ingvar, som sa ho vonku trochu zdráhala použiť, ale nakoniec prečo neurobiť vlastnú skúsenosť. Navyše sa zdalo, že príliš nefúka.
Dáždnik bol od tých islandských vetrov už dosť poznamenaný, takže mal väčšinu z tých kovových lúčov trošku pozohýbaných, ale tvar držal. Teda aspoň do prvého poryvu vetra, ktorý prišiel vzápätí. V tej chvíli ma napadlo, či to nebola malá zlomyseľnosť alebo skôr nejaký druh skúšky, ktorou tu musí prejsť každý. Faktom je, že behom minúty bol dáždnik mokrý zo všetkých strán a ešte mi mrzli ruky, takže som ho zložila a šla len v kapucni.
Keď som sa dostala do uzavretejšej ulice, skúsila som mu dať ešte jednu šancu. Vyzbrojená rukavicami, zistila som, že dáždnik sa dá v Reykjavíku používať za nasledujúcich predpokladov: prechádzate uzavretejšou ulicou, dáždnik nemáte už natoľko jazdený, ako bol ten môj, rukoväť si stiahnete nakrátko, takže ho máte v podstate posadený na hlave, druhou rukou pridržujete okraj a podľa zástavby okolia odhadujete, odkiaľ príde ďalší poryv vetra a pokiaľ možno sa naňho pripravíte.
Po prečítaní vyššieho je jasné, že omnoho efektívnejšie je prejsť dažďom bez dáždniku, ale o to rýchlejšie. Výsledok bude totožný a vy budete mať navyše suché rukavice, pretože budete mať ruky vo vreckách.
Druhý deň som dáždnik s vďakou vrátila a behom dňa som v kancelárii objavila ešte ďalšie dva. Tak neviem, kedy ich používajú, možno v lete na slnku, pretože na ulici naozaj Islanďana s dáždnikom nestretnete. Prechádzajú sa i v najväčšom lejaku s odkrytou hlavou, v lepšom prípade v čiapke. A to ktokoľvek – manažér s kufríkom, slečny na podpätkoch, dedo s nákupom. Nezáleží na veku, stave ani pohlaví. Tak sa snažím aklimatizovať, ale kapucňa, to je základ. Skúšala som to celý minulý týždeň.
