GRENADA
Z Londýna odlietame v jedno slnečné jesenné ráno, s mojou malou sestrou, ktorá uvidí Karibik prvý krát. Ja už som ostrieľaný karibský harcovník, ale teším sa ako bude vyvaľovať oči, keď zakrúžime nad ostrovom a uvidí zeleň paliem obklopenú prstencom bieleho piesku a žiarivou tyrkysovou Karibského mora; keď sa po pristátí otvoria dvere, a vystúpime do lepkavého karibského tepla. A veru vyvaľuje. Okrem toho sa aj škerí, bez prestania, veľké oči jej žiaria ako malému dieťaťu pod vianočným stromčekom. Taký efekt má na ľudí Karibik prvý krát a z vlastnej skúsenosti už viem, že aj druhý, tretí a každý ďalší.
Pristávame v hustom daždi na tretí krát. Na návštevu Grenady sme si nevybrali úplne najlepší čas: je začiatok septembra a hurikánová sezóna je v plnom prúde. Aj keď sa tu práve nemotá žiadny hurikán, búrky sú na programe každé popoludnie. V čase našej návštevy si Grenada pripomína výročie hurikánu Ivan, ktorý v roku 2004 spôsobil značné škody na celom ostrove.
Z hľadiska meteorologického mala teda Grenada menej šťastia ako jej bohatý strýko Barbados na severe, ktorý sa pýši tým, že posledných päťdesiat rokov nemal priamy zásah, alebo známejší bratranec Tobago na juhu, ktorý leží mimo hlavného hurikánového pásma a Ivan ho tiež sotva lízol. Z hľadiska celebritného je Grenada takisto len chudobná príbuzná, lebo na rozdiel od Barbadosu nemá svoju Rihannu, a na rozdiel od Trinidadu a Tobaga nemá ani krásavice, ktoré na Miss Universe pravidelne vyrážajú dych svojím šarmom (alebo pornoškandálom). Z hľadiska lingvistického je na tom úplne zle, lebo si ju každý správny Európan promptne zmýli s Granadou. Čo je strašne nespravodlivé, lebo Grenada je super.
Málokto vie, že Grenada je popredný vývozca korenia, tak sa zamyslite až nabudúce vytiahnete pri varení muškátový oriešok. Jedna ku piatim, že pochádza z Grenady. Šance že škorica, zázvor alebo klinček, ktorými sa práve chystáte postrašiť nedeľný obed sú z Grenady, je tiež vysoká. Organické kakao? Spýtajte sa Grenady. Dobre stráženým grenadským tajomstvom je čokoláda. Milovníci mliečnej čokolády zažijú drsné ká-ó už len z ovoňania, ale tí čo to radi horké si prídu na svoje.
Grenada nie je len pastvou pre brušká - aj keď, pre tie krevety by som tu kľudne strávila týždeň aj v domácom väzení - ale aj pre oči. Najznámejšou plážou je Grand Anse. Dlhá a široká, s výhľadom na hlavné mesto Grenady Saint George.
Ešte si ani nezložíme uterák, už sa môžeme hrdiť titulom najpopulárnejšie turistky na pláži. Asi preto, že sme tu jediné. Lehátko? Korenie? Náhrdelník? Spoločnosť?, núka sa nám miestny gigolo lascívne olizujúc žiarivo červené lízatko. Takmer za to schytá výchovnú, vzduchom chladenú od Sisky, v ktorej sa nezaprie bývalý pedagóg.
Saint George je čoby kameňom dohodil. Nás tam dohodí miestna hromadná. Minibusy pendlujú po celom ostrove, s konduktorom vytŕčajúcim na psí spôsob z okna za vodičom. Zastávka je kde práve stojíte, alebo chcete vystúpiť, čo značne zjednodušuje prepravu. Vyskočíme na blind, v malom zálive na kraji mesta a vyberieme sa hore kopcom.
Nad mestom sa týči ruina pevnosti Fort George, z časti okupovaná oddelením miestnej polície. Z posilovne nám kývajú dôstojníci dvíhajúci činky, a radi nám ukážu pevnosť aj svaly.
Z pevnosti sa zgúľame do centra, kde urobím úplne začiatočnícku chybu: spýtam sa seriózne vyzerajúceho pána, kde je rybí trh. Bolo nám to treba... Namiesto stručných inštrukcií nás tam osobne odprevadí, poskytnúc nám cestou zdĺhavý výklad čohokoľvek a všetkého, a napriek našim pokusom elegantne sa ho zbaliť, absolvujeme pešiu túru celým mestom, vrátane návštevy u jeho tety, sesternice, krstnej mamy, jej mamy aj starej mamy na miestnom trhu, kde poslušne kúpime korenie aj kakao. Samozrejme za tento dobrý skutok sa očakáva sprepitné. Evidentne neodhadnem hodnotu tohto zážitku, lebo decentný pán si premeria podávaný cash a začne sa handlovať ako stará baba na trhu. Nuž, pri priemernom mesačnom plate dvesto dolárov na mesiac sa každý obracia ako vie... Po leňošení na pláži si naplánujeme akčný deň krížom po ostrove. Hopneme na miestny autobus, ktorý odchádza pravidelne o karibskom čase - keď je plný. Rútime sa z pravotočivej zatáčky hore kopcom strmo do ľavotočivej zatáčky dole kopcom nebezpečnou rýchlosťou a na opačnej strane cesty, a potom zasa v úzkej špirále hore, a dole, a hore, a dole, a po tom čo pripomína niekoľko cyklov v práčke na plné otáčky sa vykotíme pred bránou Národného Parku Grand Etang.
V malej informačnej kancelárii sa k nám pridruží sprievodca: ak chceme, môžeme ísť samé, ale môže nás aj povodiť. Je to servis, ktorý ponúka park zadarmo, ale keď budeme s výkladom spokojné, môžeme mu dať sprepitné. Čo po predchádzajúcej skúsenosti smrdí, ale motať sa nám samým sa tiež nechce. Výklad je nakoniec skvelý, táto rastlinka sa volá tak, táto onak, táto je jedovatá, táto liečivá, táto parazitická.
Galantne nám pomôže na strmákoch, a potom nám predstaví opice. Varuje nás že najskôr neprídu, lebo je obdobie párenia, ale asi ešte Slovenky nevideli, lebo dobehnú na prvé zavolanie. Sú zvyknuté na ľudí, a vidina banánov ich motivuje prísť celkom blízko, dokonca v niektorých momentoch aj bližšie ako je podaktorým milé.
S výkladom aj výhľadom sme spokojné, a tak mu vtisneme do dlane pár dolárikov. Ďakuje, neprotestuje a ešte nám chytí stopa. Keď pol hodiny visíme na plote pri vchode ako tie mačiaky s ktorými sme sa práve zoznámili, čakajúc na autobus čo neprichádza, ponúkne sa že sa môžeme zviesť so zamestnancom z parku, ktorý ide naším smerom.
Hopnem dopredu, Siska dozadu. Vyvaľuje na mňa zozadu oči, vysvitne že má pod nohami plnú igelitku drobných. Táto epizódka ma vždy prinúti zamyslieť sa, ako často v krajinách ako táto upodozrievame kdekoho a každého, že nás chcú len okradnúť a okabátiť, a oni sami nám dôverujú tak, že nás posadia na plnú tašku peňazí.
Naša ďalšia zastávka je opustené letisko Pearls. Ochotný pán nás vysadí na autobuske. Je skoré popoludnie, v mestečku zdochol pes. Na odchod čaká jeden minibus s jedným cestujúcim, žiadna sláva. Došuchce sa k nám znudený rastafarián z ďalšieho čakajúceho minibusu a vyzvedá kam máme namierené. No problem, vraví. Spravím vám cenu, a tak si na to ťapneme.
Otvorí nám dvere, my hopneme do minibusu, zavrie dvere, hopne za volant, z druhej strany naskočí jeho kolega a už aj fičíme. Siska nič nehovorí, a tvári sa neurčito. Ja nič nehovorím, a tvárim sa pozitívne. Sme dve. Sú dvaja. Je to oukej, presviedčam sa v duchu, vždy chodia po dvoch. Vodič a konduktor. Starsky a Hutch. Lolek a Bolek. Bonnie a Clyde... Normálka. Keď nás tu znásilnia a zabijú, ja od mamy tak schytám...
Neznásilnia, nezabijú. Neokradnú. Nepodvedú, neokabátia. Zavezú nás na letisko. Rútime sa po opustenej ranveji, jej koniec sa vlní v horúcom vzduchu. Na chvíľu sa cítim ako v akčnom filme, odovzdávame zásielku kokaínu yeah, natiahnem sa do kabely po zbraň a vytasím... Fotoaparát. Letisko je opustené už roky, zdobia ho dva korodujúce Antonovy, na jednom vyblednutý nápis Aeroflot.
Na kravu, čo sa pasie neďaleko táto scéna nerobí žiadny dojem, ale ja som vo vytržení. Nemám každý deň možnosť vliezť si do takého kusu histórie. Kým poťahujem za barany v kokpite a opatrne mapujem palubu, Sisku vonku balí náš konduktor. Máš deti? Máš frajera? Na hotel sa vrátime vytešené, Siska rada že je nažive, a ja rada zo všetkého, kvety, zvieratá, lietadlá, Panebože, diki, To Je Deň!!
Do konca dovolenky leňošíme. Niežeby sme nemali adrenalín - terorizujú nás pravidelné popoludňajšie lejaky, pred ktorými sa schováme raz pod vežou pobrežnej hliadky, raz pod fikusom, raz u strašne milých chlapcov z potápačského klubu, a raz stihneme dobehnúť aj do plážového baru. Premočené, v bikinách tam vhupneme medzi miestnych, a hneď máme drinky pred sebou, komu je lepšie.
Nám je. Najlepšie. Z Grenady si napriek dažďu dovezieme skvelé zážitky. A kopec čokolády. Najlepšej na svete. A keďže Vám sme žiadnu nedoniesli, tu je cena útechy na záver:
