AZERBAJDŽÁNAko som už veľakrát povedal, Kaukaz môžete spoznávať všakovakým spôsobom. A určite vždy bude zaujímavý i krásny. Ja som si vybral spoznávať Kaukaz cez jeho horské osady. Po Lahiči, ktorý ma očaril, som sa vybral do Chynalyku (Xinaliq).
Dedina ležiaca vo výške 2200 m nad morom nie je len najvyššie položenou dedinou v Azerbajdžáne, ale je opradená veľmi dávnou, bohatou a zaujímavou históriou. Napriek tomu, predsa len sme v XXI. storočí a aj Chynalyk sa bojí, že príde o svoje čaro. Aj preto bol zaradený medzi 100 najohrozenejších pamiatok sveta.
Pri návšteve Chynalyku som akosi podvedome porovnával s Lahičom. Majú veľa spoločného, ale aj veľa čo ich delí. Už prvý dotyk s Chynalykom je veľmi podobný s Lahičom. Je to cesta, ktorú absolvujete, aby ste sa do dediny dostali. Podobne ako do Lahiča, aj približne 45 kilometrová cesta z Guby do Chynalyku je pastvou pre oči aj fotoaparáty. Tiahne sa hlbokým údolím riečky a ponúka nádherné scenérie kaňonov i vysokohorských lúk , do ktorých sú akoby maliarovým štetcom sem – tam nedbalo pohodené horské osady. Na rozdiel od Lahiča do Chynalyku už vedie nová asfaltka, takže Chynalyk sa dá zvládnuť aj bežným (funkčným) automobilom.
Už samotné položenie dediny na vrchole kopca umožňuje tunajším obyvateľom krásny výhľad na všetky svetové strany, čo je unikátne. Aj architektúra Chynalyka je veľmi zaujímavá. Domy sú stavané terasovitým spôsobom. Na strmých svahoch sú postavené domčeky z hlinených valkov tak, že strecha domu tvorí zároveň dvor susedovho domu bývajúceho nad ním. Zaujímavé je, že hoci sme vo výške vyše 2000 metrov nad morom, kde nie je núdza na snehové nádielky, majú tieto domy rovné strechy, na ktorých je ešte aj strešné okienko. Dnes je v Chynalyku vyše 300 takýchto domov, v ktorých žije okolo 2000 ľudí. Počet obyvateľov je pomerne stabilný, lebo napriek tomu, že aj tu už pôsobí „vysťahovalectvo“ za pohodlnejším životom „tam dole“, predsa len tu ešte funguje nepísané pravidlo, že najmladší syn musí zostať bývať v dome svojich rodičov. Zaujímavé bolo aj nepísané pravidlo, že dievča z Chynalyku sa nemôže vydať do inej dediny, či mesta – musí zostať v Chynalyku. Pri rozhovore s domácimi som však zistil, že toto pravidlo sa už dnes až tak striktne nedodržuje.
Ďalšou zvláštnosťou je, že Chynalyk má svoj osobitný jazyk, ktorý ani trochu nie je podobný azerbajdžanskému jazyku. Jazyk má až 77 hlások, z ktorých je 59 spoluhlások a 18 samohlások. Vagif, náš sumgajtský známy, ktorý nás sprevádzal týmto krajom, nám na ukážku „po chynalycky“ napočítal od jedna do desať. Naučil sa to ešte ako chlapec, bývajúci v susednej 15 km vzdialenej dedine Susay, keď chodil do Chynalyku predávať zeleninu. Dnes sa deti v škole do 4 triedy učia okrem azerbajdžanského aj chynalycký jazyk. V miestnom múzeu môžete zobrať do ruky aj knihy písané v tomto jazyku, ktorým sa nerozpráva nikde inde na svete len v tejto dedine.
Legenda hovorí, že je to pozostatok jazyka akým hovoril už Noe, ktorý podľa legendy práve v týchto miestach budoval svoj koráb. A práve potomkovia jeho syna Jafeta sú podľa tejto legendy dnešní obyvatelia Chynalyku. Bez ohľadu na legendu sú aj historické dokumenty, ktoré dokazujú okolo 5000 rokov starú existenciu tejto dediny.
Ešte jedno porovnanie Lahiča s Chynalykom. Zatiaľ, čo Lahič je už plne „komercionalizovaný“, takže turista tu na každom kroku nájde nejaké lákadlo a plno suvenírov, na Chynalyku je to ešte „panensky“ čisté. Jedno múzeum – a to je prakticky všetko. Ja som síce u domácich kúpil originálne doma tkané ornamentové papuče, ale na ulici som nič také nenašiel. Na druhej strane možno aj to robí Chynalyk takým vzácnym.
Vďaka Vagifovi sme poobedovali v jednom z týchto zaujímavých domčekov. Obed bol typicky azerbajdžanský s predjedlom, pozostavajúcim z rôznych syrových výrobkov a veľa zeleniny a tráv. Hlavným jedlom bol „plov“. Neviem ešte posúdiť, či to bol špeciálny chynalycký plov, alebo bežný, aký nájdeme aj „tam dole“. Vodku, ktorú sme doniesli ako náš príspevok k obedu domáci neodmietli a tak to bol taký predĺžený obed.
Z ničoho nič sa deň veľmi naklonil k svojmu koncu a keďže nás čakala ešte náročná cesta späť, tak sme sa o pol piatej s domácimi aj Chynalykom rozlúčili . Ako sa neskôr ukázalo, urobili sme veľmi dobre, pretože naša spiatočná cesta do „susedného Susay“ vzdialeného len 15 km trvala autom 4 hodiny.
Aj tu sme ešte prešli najskôr jednou vysokohorskou dedinkou. Potom sa ale cesta výrazne zhoršila. O asfaltke samozrejme ani chýru ani slychu – no veď v takej výške ju človek ani nečakal. Nevadilo by ani keby to bola nejaká bežná poľná cesta – počasie bolo perfektné a niekoľko dní už nepršalo. Horšie bolo, že cesta bola „samá skala“ – miestami to vyzeralo ako keby sme išli po obrovskom hrachu a miestami chudák Tono sa ťažko rozhodoval ktorý z najbližších výmoľov bude ten správny. Rýchlosť jazdy sa rapídne znížila . Treba však priznať, že na spomalení rýchlosti nášho presunu mala veľký podiel aj prekrásna scenéria, ktorú nám Kaukaz ponúkal zo všetkých svetových strán. Stačilo zastaviť sa a nechať sa napásť oči i pookriať duši. A takých zástavok sme mali neúrekom.
Vykúpať sa v horskej bystrine vo výške okolo 2600 m, tomu sme tiež neodolali, hoci pravdu povediac – aspoň symbolicky. Zase - zvyknutí na naše tatranské dvojtisícovky sme vo výške 2700 m ohúrení krásnymi zelenými lúkami, posiatými stádami oviec. Sem tam sa nájde aj stádo kráv, ale tie sú tu v menšine. Kde je toto domáce „zvieratstvo“, tam musí byť aj nejaké obydlie. Postupne sa nám ukazovali – a bolo ich veľa „porozhadzovaných“ po zákutiach horstva. „Modré oázy“ na krásnom zelenom pozadí horských lúk, lemované braliskami majestátneho Kaukazu...
Na záver nášho zostupu nám prírodné výjavy doplnila ešte prevaľujúca sa hmla. To sme sa už ale pomaly, pomaly blížili do cieľa našej výpravy – do Susay. Nakoniec, hoci už pri svetlách lámp sme ešte stihli pri jazere 1-2 pivá a nejakú tu partičku nárd. Na druhý deň sme pozerali, kde by sme mohli umyť naše autá...
