HANNIBAL a jeho život
Život Hannibala, kartáginca a skvelého vojenského génia, bol
poznamenaný jeho nenávisťou vočí Rímu, ktorý spolu s Kartágom
tvorili dve hlavné mocnosti v okolí Stredozemného mora. Bolo jasné,
že víťaz môže byť len jeden. Hannibal veril, že práve on bude
definitívny pokoriteľ Ríma a robil skutočne všetko preto, aby
sa tento sen stal skutočnosťou. Už ako mladý sa zúčastňoval vojenských
výbojov a prejavovali sa u neho všetky vojenské zručnosti, ktoré
sú pri boji potrebné. Tak sa raz stalo, že kým otec Hannibala
bol mimo Tuniska, na kráľovskom dvore vypukla vzbura žoldnierov,
ktorí za svoje služby nedostali zaplatené. Tunisko muselo platiť
Rímu veľké peniaze (ako dôsledok prvej púnskej vojny) a tak mu
nezostalo dosť na vyrovnanie si svojich záväzkov. Hannibal bol
vtedy ešte len chlapec a musel prihliadať na jednanie týchto vojakov,
ktoré akiste nebolo etické. Keď jeden z predstaviteľov kráľovského
dvora, známy ako Gisko šiel vyplatiť vojakov aspoň nejakou tou
sumou peňazí, vojaci ho vysmiali a jeden z nich sekol Giska do
brucha. Potom ho strčili do drevenej klietky. O drevo mu pribili
ruky a na dosku medzi nohami mu pribili kolená. To všetko urobil
muž, ktorého volali Zakaras. Ďalší žoldniér, Spendius, vylúpil
Giskovi oči. obrovskou silou tlačil jeho palce do očných gúľ tak
dlho, pokiaľ nepraskli. Potom prehryzol nervy oboch Giskových
očí. Uši mu odrezal líbyjčan tmavej pleti, známy pod menom Mathos.
Táto tragická udalosť sa stala potom ako ešte pred tým iného člena
dvora ukrižovali, rozpárali brucho dôsledkom čoho jeho vnútornosti
viseli len tak na kríži. Nebyť čoskorého návratu Hamilkara, otca
Hannibala, ktovie akoby vzbura dopadla...
Celý spor medzi Kartágom a Rímom však začal ešte dávnejšie, pred
Hannibalovým narodením. Kartágo malo skvelé loďstvo a výborných
obchodníkov. Netrvalo dlho a vplyvom týchto činiteľov sa z Kartága
čoskoro stala prosperujúca mocnosť stredomoria. Vznikajúci Rím videl v Kartágu zdatného súpera, priam nepriateľa. Rím si bol
vedomý strategickej polohy Kartága, čo ešte viac umocňovalo obavy.
Boli si vedomí toho, že pokiaľ rozmach Kartága nezastavia teraz,
neskôr už môže byť neskoro. A tak došlo k prvej púnskej vojne,
ktorej predmetom záujmu bola predovšetkým Sicília. Sicílske obilie,
olivové háje, prístavy, ale hlavne výhodná poloha ostrova bola
hlavnou príčinou tohoto konfliktu. V začiatkoch sa uplatňovala
skvelá lodná flotila kartágincov, ktorá značne prevyšovala schopnosti
rímskej flotily. Rimania sa ale nevzdali. Podarilo sa im ukoristiť
loď nepriateľa, ktorá im neskôr poslúžila ako vzor pre modernizáciu
a úpravu ich vlastných lodí. Obecne platilo, že kým vo vojenskom
loďstve dominovali Kartáginci, pánmi súše boli Rimania. Túto skutočnosť
Rimania využili konštrukciou padacích mostov, ktoré vrhali na
kartáginské lode. Lodný boj sa tak zmenil na boj muža proti mužovi,
čo samozrejme vyhovovalo rímskym vojakom. Čoskoro sa tak sily
na mori vyrovnali, ba čo viac, nakoniec Rimania túto vojnu, známu
ako prvá púnska vojna, vyhrali.
Na scénu však vstúpil nebojácny vojak, stratég a diplomat, Hannibal.
Jeho zámery vyústili do známej druhej púnskej vojny...
Začiatky...
Hannibal sa narodil roku 247, či 246 p.n.l. ako syn známeho bojovníka
a politika, Hamilkara Barky. Meno matky nie je známe, zato však
vieme, že Hannibal mal niekoľko súrodencov. Jeho bratia Hasdrubal
a Mago Hannibalové schopnosti nedosiahli, napriek tomu sa tiež
po boku svojho brata zúčastnili druhej púnskej vojny. Jedna zo
sestier Hannibala sa vydala za Hasdrubala, človeka, ktorý vystriedal
Hannibalovho otca vo funkcii najvyššieho veliteľa kartáginských
vojsk v Španielsku. Hlavný vplyv na Hannibala mal snáď jeho vlastný
otec, účastník prvej púnskej vojny. Je pochopiteľné, že nenávisť
otca voči Rímu sa poľahky preniesla aj na jeho syna, ktorý tak
pokračoval v otcových šlapajách.
... hore ...
Detstvo...
Hannibal mal len 9 rokov, keď ho jeho otec zobral, pochopiteľne
dobrovoľne, do Španielska. Tu mladý chlapec zbieral mnohé skúsenosti,
cenné poznatky, ktoré potom náležite využil vo svojom živote.
Vojenský život bol tvrdý, ale vďaka svojmu otcovi si Hannibal
uvedomoval, že tvrdá pesť nie je vždy ideálnym prostriedkom pre
expanzívnu politiku. Správnosť takejto stratégie sa ukázala čoskoro,
keďže zo Španielska začalo prúdiť do Afriky množstvo tovarov,
striebra, zbraní, a pod. Úspechy, ktoré Hamilkar dosiahol boli
také veľké, že sa začal dokonca zaoberať myšlienkou priameho útoku
na Taliansko! Tento zámer sa ešte v tejto dobe nepodaril uskutočniť
už len minimálne preto, lebo na vojenskom ťažení proti kmeňu Vettoncov
Hamilkar roku 229 p.n.l. zomrel. A tak vlády sa ujal schopný kartáginský
dôstojník Hasdrubal, ktorý túto funkciu mal zastávať len do doby,
pokiaľ Hannibal nevyrastie. Prirodzene, spomenutý Hasdrubal však
nebol bratom Hannibala, len jeho menovcom. Ako už však bolo spomenuté,
rodinné vzťahy tu boli zachované, keďže Hannibalova sestra bola
za tohoto Hasdrubala vydatá. Hannibal teraz prevzal velenie nad
španielskou armádou a čoskoro si získal sympatie ako od Hasdrubala,
tak aj od vojakov. Hannibal bol skvelý stratég, taktik, ale aj
diplomat. Hovoril dobre grécky, čím mu bolo umožnené spoznávať
výtvory gréckej vtedajšej, ale aj minulej kultúry. Jeho veľkým
vzorom sa stal Alexander Veľký, Macedónsky. Poznal jeho život,
jeho úspechy, jeho vojenské ťaženia a stratégie,...
Dospelosť a prvý boj...
Hannibal slúžil pod Hasdrubalovým velením a počas tejto doby
dobre spoznal miestne obyvateľstvo žijúce v tedajšom Španielsku.
Tu sa zoznámil aj so svojou budúcou ženou Similcou, ktorá pochádzala
z bohatého mesta Kastula a bola dcérou jedného z keltiberských
kmeňových náčelníkov. Hannibalovo manželstvo však zostalo bezdetné,
keďže jeho jediné dieťa neskôr zamrzlo pri prechode Alpami. Manželstvo
Hannibala malo aj strategický význam, keďže si ním zabezpečil
spriaznenosť kmeňov žijúcich na Španielskom území. Postupne sa
tak kartáginský vplyv rozšíril aj na ďalšie územia Španielska.
Bolo to v dobe, keď Hasdrubal mal pod svojím velením 60.000 pešiakov
a 8.000 jazdcov. Jeho armáda naberala na rešpekte aj vďaka početnému
stádu slonov, ktoré sa hojne využívali pri vojenských akciách.
Hasdrubal, podobne ako Hamilkar, nerozširoval vplyv Kartága len
silou, ale aj diplomaciou. Keď to bolo potrebné, uzavrel nové
manželstvo s dcérou jedného z domorodých kmeňových náčelníkov.
Významným Hasdrubalovým činom bolo založenie Nového Kartága
(terajšia Cartagena). Mesto vzniklo roku 228 p.n.l. a vyznačovalo
sa skvelou polohou. Je len prirodzené, že Nové Kartágo sa stalo
mocenským a aj hospodárskym centrom kartáginského Španielska.
Tejto aktivity si povšimli aj Rimania, ktorí začali s obavami
sledovať kartáginskú aktivitu v Španielsku. Roku 226 p.n.l. tak
Kartágo uzavrelo s Rímom zmluvu, podľa ktorej Kartáginci nemohli
prekročiť rieku Iberus (terajšia Ebro) a krajiny ležiace
na sever od jeho toku mali byť ponechané Rimanom. Mesto Saguntum,
ležiace v kartáginskej sfére tak získalo nezávislosť. Toto mesto
sa neskôr stalo symbolom udalostí, ktoré viedli k rozpútaniu druhej
púnskej vojny. Toto mesto bolo pôvodne nevýznamné prístavné mesto,
no od konca prvej púnskej vojny sa otvorene orientovalo na politickú
spoluprácu s Rimanmi.
Roku 221 p.n.l. bol Hasdrubal na poľovačke zavraždený. V tej dobe
mal Hannibal už 25 rokov a bol tak pripravený Hasdrubala okamžite
nahradiť. Kartáginský ľud, ale aj aristokracia potvrdili správnosť
tejto voľby, čím bola Hannibalova moc schválená aj formálne.
V nasledujúcej dobe Hannibal rozširoval vplyv Kartága v Španielsku.
Čoskoro sa však stretol s mohutnou protikartáginskou vzburou kelt-iberských
kmeňov. Vzbúrenci disponovali omnoho väčšou armádou, akú mal k
dispozícii Hannibal. Prvýkrát vo svojej kariére bol nútený Hannibal
vysporiadať sa s omnoho silnejším nepriateľom. Hannibal pochopil,
že nepriateľovi môže čeliť len lsťou. Jeho výhodou pritom bolo
to, že dokázal správne predvídať konanie nepriateľa. Boj prebiehal
pri rieke Tagu (dnešné Tajo). Neďaleko brehu Hannibalove
vojsko zaujalo vyčkávacie postavenie. Pred pešiakov postavil 40
bojových slonov. Jazdu postavil bokom od ostatných jednotiek a
prikázal im, aby sa pripravili na útok. Vzbúrenci si mysleli,
že Kartáginci ustupujú pred ich presilou. Neusporiadane postupovali,
vrhali sa do rieky, aby sa čo najskôr dostali na druhú stranu,
na stranu podľa nich utekajúcej slabej kartáginskej armády. V
tom okamžiku dal Hannibal povel jazde na útok. Kartáginskí jazdci
sa prihnali k rieke, prenikli do stredu vzbúrencov a začali organizovane
zabíjať nepriateľské, chaoticky usporiadané vojenské jednotky,
ktorým prúd vody neumožnil postaviť sa na účinný odpor. Pešiaci
dokonali skazu na druhej strane brehu, kde pobili ešte zostávajúce
zoslabené vojenské jednotky nepriateľa. Hannibal sa stal slávnym
víťazom a ukázal sa ako skvelý stratég. Spolu s vojskom sa vrátil
do Nového Kartága, kde doprial svojmu vojsku oddych v zimnom tábore.
V tej dobe mu začali vznikať v hlave tie najsmelšie plány, plány
vojenského ťaženia do Talianska za účelom zničenia svojho úhlavného
nepriateľa, Ríma.
... hore ...
Hannibalov pochod cez Alpy...
Odkaz, ktorý zdedil Hannibal po svojich predchodcoch bo veľmi
rôznorodý. Jednak tu existovala mierová zmluva medzi Kartágom
a Rímom, na druhej strane tu bola jeho vlastná prísaha o večnej
nenávisti voči Rímu, ktorú kedysi dávno prisľúbil ešte svojmu
otcovi. Nie je nutné zdôrazňovať, ktorú alternatívu si Hannibal
napokon vybral. Jeho konečným cieľom sa stalo Taliansko. Otázkou
bolo ako sa tam dostať. Na prvý pohľad logickou možnosťou sa zdalo
byť využitie schopných námorných síl, no Hannibal si bol vedomý,
že práve na túto alternatívu sú v Ríme pripravení. Vedel však
aj to, že nikoho z nepriateľov ani nenapadne, že sa napokon rozhodne
pre cestu cez Pyreneje a Alpy, ktoré spolu so svojim vojskom a
niekoľkými slonmi chcel zdolať peši. Hannibal predvídal, že táto
cesta bude ťažká a že mnoho z jeho vlastných vojakov sa nedožije
pohľadu na Taliansko. Uvedomoval si však predovšetkým výhody,
ku ktorým zaraďoval napríklad strategickú polohu, ktorú získa
na severe Talianska, kde sa len upevňovala rímska moc a kde vzťah
medzi Rimanmi a miestnym obyvateľstvom nebol práve najvrúcnejší.
Ešte predtým musel začať konať tam, kde bolo kartáginské postavenie
najľahšie zraniteľné. Týmto miestom bolo v Španielsku mesto, Saguntum,
voči ktorému Hannibal podnikol vojenskú výpravu už roku 219 p.n.l.
Obliehanie mesta nebolo krátkodobou záležitosťou a v tomto boji
dokonca bol Hannibal ranený náhodne hodenou kopiou. Zranenie však
nebolo vážne a keď sa vyzdravel, pokračoval v osemmesačnom obliehaní
tohoto hrdinského mesta. Keď obyvatelia už cítili svoj koniec,
mnohí sa vzdali svojho zlata, šperkov, domáceho pokladu a pohádzali
ho do ohňa, aby sa znehodnotil. Ženy a muži v zúfalstve zapaľovali
vlastné domy, aby napokon zhoreli v ich plameňoch a nedostali
sa tak do rúk kartágincom živí. Mnohé ženy ešte pred tým pozabíjali
svoje deti, aby si takto všetci uchránili svoju slobodu. Hannibal
však nakoniec predsa neobišiel naprázdno. Do rúk sa mu dostala
bohatá korisť v podobe zajtcov, cenných predmetov a peňazí. Toto
všetko ako vojenská korisť bolo zaslané do rodného Kartága.
Na jar roku 218 p.n.l. Hannibal zhromaždil armádu, pripravenú
na dlhý boj. Časť z tejto armády však ponechal v Španielsku, pod
vedením svojho brata Hasdrubala. Okrem pešiakov bratovi poskytol
aj 21 bojových slonov a 57 lodí. Napokon, Hannibalová armáda,
tvorená pravdepodobne 90.000 pešiakmi a 12.000 jazdcami vypochodovala
z Nového Kartága na dlhú cestu, cestu do Ríma. Zhruba po mesačnom
pochode sa ocitlo vojsko na severnom, "rímskom" brehu
rieky Iberus. Osudný krok bol vykonaný, boj o Taliansko začal.
Za riekou získal Hannibal nové územia. V Ríme vznikal nepokoj,
Rím musel konať. Skupina diplomatov navštívila Kartágo, kde žiadala
o vydanie Hannibala. Túto požiadavku však Kartáginci nebrali vôbec
do úvahy. Veď prečo aj? Hannibal dokázal, že je skvelý vodca a
stratég, Kartágo bohatlo z vojenských trofejí, ktoré mu Hannibal
pravidelne zasielal. Takéto jednanie mal za následok tú skutočnosť,
že Rím vyhlásil Kartágu vojnu.
Medzi tým Hannibal spolu so svojím vojskom prvú prekážku, Pyreneje,
hravo prekonal. Diplomatickým jednaním si získal ďalších spojencov,
ktorí mú potom nekládli žiadne prekážky pre ďalší postup. Tak
sa nakoniec dostali k rieke Rhodan, kde vznikol problém s prepravou
slonov cez túto rieku. Hannibal dal vybudovať také prepravné prostriedky,
ktoré slonom pripomínali súš a tak vyriešil aj tento zdanlivo
komplikovaný problém. Pred armádou vznikal dovtedy najväčší problém.
Tým problémom boli Alpy. Chlad, zima, jednoducho zlé počasie,
ale aj nedostatok potravy sa podpísala na značnom poklese boja
schopných ľudí a zvierat. Po 15. dňoch pochodu nakoniec Hannibal
Alpy zdolal, ale jeho armáda sa zmenšila až o polovicu. Sám Hannibal
konštatoval, že počet pešiakov po prechode dosahoval len 20.000
a 6.000 jazdcov. Taktiež úbytok slonov bol zrejmý, ale niekoľko
kusov mu predsa len zostalo. Ani teraz sa presne nevie, kadiaľ
Hannibal prenikol do Talianska, predpokladá sa, že to bolo priesmykom
Malý svätý Bernard, ale stále nie sú k dispozícii úplne presvedčivé
dôkazy. V tom období už na sever Talianska pochodovala armáda
pod velením rímskeho stratéga, vojenského vodcu Publia Kornelia
Scipia. Keď však si rímski vojaci uvedomili, čo sa Hannibalovi
a jeho vojsku podarilo, začali podliehať rôznym negatívnym náladám
až do tej miery, že si kompletne prestali dôverovať. Vzájomný
boj však už bol neodvratný. V boji, ktorý sa rozpútal, sa vyznamenala
na Hannibalovej strane predovšetkým numídska jazda, ktorá vybojovala
pre Hannibala výťazstvo. Dokonca sám rímsky vojvodca bol zranený
a ocitol sa v nebezpečnej situácii.
Rimania, ktorí prežili, utekali pred Hannibalovou armádou, aby
sa nakoniec skryli za mohutným tokom rieky Pád. Hannibalova popularita
rástla až tak, že nakoniec zo Scipionového vojska dezertovali
napríklad mnohí Kelti, ktorí začali veriť vo víťazstvo Hannibala.
Scipio nechcel unáhlene konať, a tak sa rozhodol počkať na príchod
svojho kolegu, konzula Tiberia Sempronia Longa. Konzul si skutočne
veril a snáď Hannibala podcenil. Konal nerozvážne a trval na rýchlej
a rozhodnej akcii proti Hannibalovi. Tak sa aj stalo. Dokonalú
skazu a strach v tábore rimanov spôsobili slony. Čoskoro bolo
jasné, kto bude víťazom tejto bitky. S posledným vypätím síl odviedol
posledné zostávajúce rímske jednotky Scipio do Placentii, neskôr
do ešte bezpečnejšej Kremony. Katastrofa, ktorá postihla Rimanov,
vyvolala v Ríme pravé zúfalstvo.
... hore ...
Boje v Taliansku...
Rím bol otrasený. Bolo nutné riešiť otázku vodcu
armády. Rozhodovalo sa medzi dvomi osobnosťami. Jednou z nich
bol Gnaeus Servilius, druhou Gaius Flaminius. Nakoniec sa armáda
rozdelila medzi nich. Nik však nevedel predpokladať, ako táto
vojna napokon dopadne.
Hannibal využil zimné obdobie na prelome rokov 218/217 p.n.l.
k tomu, aby doprial potrebný oddych svojim vojenským oddielom
a aby tak tie načerpali potrebné sily k novým bojom. Hannibalov
plán bol zrejmý: vyraziť čo najskôr do stredného Talianska a oddeliť
Rím od jeho spojencov. Aby tento plán mohol zrealizovať, musel
prekonať Apeniny. Bol to však tvrdý oriešok, obdobný tomu, ktorý
musel rozlúsknuť v prípade prechodu cez Alpy. Na začiatku roku
217 p.n.l. sa Hannibal pokúsil prekonať Apeniny, no vplyvom zlého
počasie sa mu nepodarilo dotiahnuť tento zámer do úspešného konca.
Musel sa tak vrátiť do Placentii, kde čakal až do času, kedy došlo
k zlepšeniu podnebia.
V tomto období Hannibala ešte sprevádzala jeho manželka Similca.
Ich plod spoločnej lásky, dieťa Fuabal zamrzol v Alpách. Akoby
to ešte nestačilo, práve teraz došlo k ďalšej z tragédií. Hannibal
dal postaviť tábor, v ktorom zostala jeho manželka. Časť vojska
ponechal v tábore, no druhá časť spolu s Hannibalom šla na prehliadku
okolia. Za ten čas však Rimania vyplienili tábor a rímski vojaci,
jeden po druhom znásilnili manželku Hannibala. Keď sa všetci ukojili,
jeden z nich vzal do rúk tyč, ktorú vrazil do nej, vytiahol ju
a znovu vrazil, až mal paže celé červené od krvi. Keď do tábora
dorazil Hannibal, Similca ešte žila. Jej stav bol vážny, krvácanie
sa nedalo zastaviť. Similca napokon zomrela. Hannibalova bolesť
bola neznesiteľná a jeho pomsta krutá a bezohľadná. Hannibal v
tom čase mal k dispozícii viac ako 400 rímskych zajatcov. Vojaci
vykopali jamu. Kopali celý deň. Každého Rimana držali štyria vojaci,
piaty rezal zaživa. Rozpárané telá pohádzali do jamy. Skutky Hannibalove
už neboli skutkami človeka. Pri pohľade na tehotnú Rimanku Hannibala
napadla hrozná myšlienka, ktorú dotiahol do reálneho konca. Dal
prikázať, aby vojaci našli všetky tehotné ženy. Tie, ktoré tehotné
neboli, mali byť narazené na kôl. Zohnali celkom osem tehotných
Rimaniek, každú z nich držali štyria muži. Aj sám Hannibal vyrezával
ich vnútro, vyrezával z nich plody. Potom ich nechali ležať v
špine, medzi bzučiacimi muchami, zatiaľ čo na oblohe krúžili supy.
Osem umierajúcich plodov spojených s umierajúcimi matkami, spolu
spojenými s ešte pulzujúcou pupočnou šnúrou...
Druhýkrát bol pochod cez Apeniny úspešnejší, hoci neďaleko rieky
Arnem došlo k problémom, pretože na jar boli mnohé oblasti zaplavené.
Močiare pokrývali rozsiahle územie a zdali sa byť nekonečné a
neprekonateľné. Mnohí vojaci, mnohé zvieratá zahynuli od únavy
v bahne, v bažinatej pôde bolo množstvo mŕtvol ľudí a zvierat,
čo značne uberalo na sile tejto Hannibalovej armády. Nebolo miest
na spanie, veď vojaci museli 3 dni a 3 noci pochodovať bez spánku
v snahe, aby sa čo najskôr dostali z týchto prekliatych bažín
preč. Vplyvom nepriaznivého počasia, no nepochybne aj vplyvom
mnohých iných faktorov, došlo k podlomeniu zdravia mnohých kartáginských
vojakov a zdravotné problémy postihli dokonca aj samotného Hannibala.
Ochorel neznámou očnou chorobou. Nazvali ju plačiaca nemoc, možno
sa prenášala muchami, možno iným spôsobom. Pri spomienkach na
Similcu Hannibal vítal bolesť, ktorá ho trápila. Jazykom lízal
hnis, ktorý mu vytekal z hnisajúceho oka. Sám si vylúpil hnisajúce
oko, ktoré si vytlačil palcami sám pred svojimi mužmi. Do prázdneho
očného otvoru si napchal kus látky. Hannibal videl tak už len
na jedno oko, no ani to ho neoslabilo v pevnom rozhodnutí pokračovať
na Rím. Nakoniec močiare vojaci prekonali a už po krátkom čase
sa Hannibalovej armáde vrátila odhodlanosť a snaha bojovať a víťaziť.
Hannibalova armáda postupovala ďalej. V meste Arretium sa chystal
Flaminius na svoj historický zápas s Kartágincami. Hannibal nemal
však záujem zdržiavať sa obliehaním Arretia. Možno nevedomky,
možno dômyselne dosiahol to, že sa Flaminius urazil, keďže Hannibal
ho vedome ignoroval. Gaius Flaminius doplatil neskôr na svoju
ješitnosť a namyslenosť. Začal Hannibala a jeho armádu prenasledovať.
Flaminius však nebol jediný, kto sledoval pohyby Hannibalového
vojska. Ďalším mužom bol Gnaeus Servilius, ktorý si okamžite uvedomil
vážnosť situácie, vážnosť rímskeho postavenia. Bol si vedomý,
že Flaminius nemôže zvíťaziť, a preto sa snažil poslať posilu
asi 4.000 vojakov, ktorí mali byť nápomocní v bojoch prosti Hannibalovému
vojsku. Avšak Fkaminius nečakal na nikoho a na nič. Vôbec si neuvedomoval,
s kým vlastne má dočinenia. Medzi tým Hannibal prechádzal úzkou
cestou, ktorá bola z jednej strany ohraničená kortónskymi horami
a z druhej strany bola ohraničená jazerom. Hannibal pochopil výhodnosť
daného postavenia a rozhodol sa ho využiť. V čele nepriateľskej
armády totiž bol nerozvážny vodca, ktorému bolo "potešením"
hnať svoju armádu rovno do záhuby. Hannibal bez meškania rozostavil
svoje oddiely, ktoré tak obsadili strategické pozície. Za rána
Flaminius pokračoval v pochode, pričom nevykonal ani najzákladnejší
prieskum terénu. Ráno bola silná hmla, ktorá zakrývala jazero
a jeho okolie. Rimania nemali žiadny rozhľad. Tak sa stalo, že
rímski vojaci sa z ničoho nič ocitli v nebezpečenstve. Pred nimi
sa zrazu vynorilo púnske vojsko a už aj Flaminius pochopil, že
jeho armáda je dokonale obklúčená a že z tohoto miesta už nie
je úniku. Zachránila sa len malá časť Rimanov, no sám Flaminius
v tomto boji padol.
15.000 Rimanov zaplatilo za nerozvážnosť svojho
vodcu smrťou, zatiaľ čo straty na strane Hannibala boli "len"
okolo 2.500 vojakov. Asi 10.000 Rimanov si zachránili svoj život
a napokon sa rozpŕchli po celom Taliansku a niektorí sa vrátili
do Ríma, aby zvestovali túto hroznú správu. Kartáginci získali
mnohých nových zajatcov, ich počet sa tak rozrástol na 6.000 Rímskych
vojakov. Hannibal sa opäť zachoval ako diplomat, keď časť z nich,
ktorí boli rímski občania, tí boli uvrhnutí do väzenia. Časť zajatcov,
ktorí boli Italikovia, tých prepustil na slobodu. Týmto spôsobom
dal jasne na vedomie, že prišiel Taliansko oslobodiť od Ríma,
že priešiel bojovať aj za ich slobodu, aby zrušil nadvládu Rimanov.
Dal najavo, že nestotožňuje Rimanov s talianskym obyvateľstvom
a takto vlastne napomohol ku vzniku širokej protirímskej koalície
medzi Kartágincami a všetkým nerímskym obyvateľstvom. Rímu začala
hroziť vojenská porážka a politická izolácia.
... hore ...
Skutočnosť, že Hannibal zvíťazil pri Trasimenskom
jazere ako aj že porazil 4.000 vojakov, ktorí boli poslaní Serviliusom
ako pomocná vojenská zložka Flaminiusovi vyvolala v Ríme zdesenie.
Vedomie vlastnej nedotknuteľnosti, ktoré bola tak charakteristické
pre Rimanov, bolo otrasené v samotných základoch. Mimoriadna situácia
si vyžadovala mimoriadne opatrenie.
V Ríme bol zvolený diktátor, ktorý sa mal na dobu 6 mesiacov stať
neobmedzeným pánom rímskeho politického a vojenského života. Voľba
padla na muža, konzervatívneho Quinta Fabia Maxima a jeho pomocníkom
sa stal Markus Minucius Rufus. Novozvolený diktáror sa ukázal
ako schopný vodca a politik. Pochopil, že Hannibalovou slabinou
bolo zásobovanie, doplňovanie mužstva a zbraní.
Za ten čas Hannibal pokračoval v pochode na východ, do bohatého
územia v Umbrii a Picenu, kde svoje vojsko zorganizoval, rozdelil
vojnovú korisť, hlavne rímsku výzbroj a poskytol vojakom nutný
odpočinok. Úspešné činy Hannibala vyvolali obdiv a nadšenie aj
v rodnom Kartágu, ktoré mu sľubovalo všemožnú podporu. Avšak obozretní
Kartáginci svoje sľuby o pomoci nezavádzali do reality. Aby Hannibal
udržiaval svoje vojsko pri živote, musel ho zásobovať potravinami.
Tieto potraviny však bol nútený získať len násilím. Postupne tak
rástol odpor domáceho obyvateľstva aj voči nemu samotnému. Tí,
ktorí odporovali Hannibalovi, boli zničení, Hannibalova diplomacia
sa z Hannibalovho života postupne vytrácala.
Rimania sa však nevzdávali, dôsledkom čoho bolo aj to, že aj Hannibal
sa dostal do pasce. Situácia bola takmer neriešiteľná, no nakoniec
Hannibala zrealizoval skvelý plán, pri ktorom využil vplyvom ohňa
vyľakaný dobytok. Každý jeden kus "niesol" horiace prúty,
ktoré tak vyvolali dojem početnosti Kartáginskej armády, ktorá
má snáď záujem o nejakú neidentifikovateľnú vojenskú akciu. Táto
skutočnosť zachránila Hannibalovi a jeho vojsku život.
Fabius si musel pripísať na svoje konto porážku, ktorú mu pripravilo
stádo vyplašených býkov. Fabius sa tak načas vrátil do Ríma a
tak sa chopil šance Markus Minucius Rufus, ktorý mal úplne iné
predstavy o boji s Kartágincami ako Fabius. Rufus sa snažil o
rýchly boj, no Hannibal si uvedomoval svoju nevýhodnú momentálnu
situáciu. Došlo k menším bojovým stretom, no v záujme minimalizácie
strát sa Hannibal z bojiska stiahol. Táto správa sa čoskoro dostala
do Ríma. Hoci nešlo o žiadne významné víťazstvo, Markus Rufus
ho zveličil, čo nakoniec v Ríme aj zapôsobilo. Jeho pozícia sa
stala silnejšia ako kedykoľvej pred tým. Tak sa napokonc stalo,
že Markus Minucius Rufus bol menovaný za druhého diktátora. Diktátori
si rozdelili vojsko. Fabius bol skúsený stratég, no Rufus reagoval
príliš impulzívne, výsledkom čoho bol vojenský stret rímskeho
a kartáginskeho vojska. Hannibal Rufusovu armádu totálne rozprášil,
no v poslednej chvíli Markusa zachránil pred otupnou porážkou
príchodom čerstvej armády Fabius, ktorý aj očakával podobný neúspech
ťaženia rímskej armády. Sám Markus Minucius Rufus sa vzdal svojej
funkcie a opätovne ponúkol Fabiusovi, aby on sám rozhodoval o
osude Ríma a aby prevzal velenie nad zjednotenou Rímskou armádou.
Potvrdila sa tak správnosť taktiky Fabiusa voči Hannibalovi. Aj
preto nasledujúci dvaja konzuli Servilius Geminus a Atilius Regulus,
ktorí prevzali po Fabiusovi riadenie rímskeho štátu, pokračovali
svojími vojenskými opatreniami v jeho šlapajách.
Roku 216 p.n.l. sa konali nové voľby konzulov. Opäť sa dostali
do protipólu dve skupiny ľudí, a to bežná vrstva presadzujúci
rýchly zásah voči Hannibalovi a vyššia vrstva, ktorá mala záujem
o pokračovaní stratégie začatej Fabiusom. Vo voľbách zvíťazil
ako kandidát konzervatívnych zložiek Lucius Aemilius Paulus a
Markus Terentius Varro ako stúpenec ľudových vrstiev. Varro pochádzal
z rodiny mäsiara, čo mu znižovalo kredit v chápaní vyšších vrstiev.
Ostré reči voči vyššej sociálnej vrstve mu napomohli k nárastu
popularity v prípade širokých ľudových vrstiev.
Nepriateľstvo medzi zvolenými konzulmi neveštilo nič dobrého.
Rozdielnosť názorov a cieľov bola značná.
Na jar roku 216 p.n.l. opustil Hannibal Gerunium a postupoval
naprieč Apuliou smerom k moru. Situácia v armáde nebola závideniahodná.
Nedostatok potravín, strata potrebných síl, vyčerpanosť vojska,
to všetko dosahovalo úroveň neporovnateľnú s úrovňou, ktorú dosahovali
v tom čase Rimania. Okrem toho talianske mestá posielali do Ríma príspevky na vojnu a výdatnú pomoc prinášal aj syrakuský kráľ
Hierón.
Hannibal napokon dosiahol tok rieky Aufidu, až nakoniec zamieril
do rovinatého kraja obklopujúceho malú osadu Kanny, ležiacu neďaleko
ústia rieky do Adriatického mora. Kanny neboli veľmi významnou
osadou, ale boli tu umiestnené bohaté rímske zásobarne. Hannibal
sa usadil v blízkosti osady na pravom brehu rieky Aufidu. Za krátku
dobu ho však dostihla rímska armáda, ktorej velili obaja konzuli.
Rimania vybudovali pre svoje vojsko dva tábory severne od Kann.
Na ľavom brehu rieky veľký tábor, na pravom brehu menší. Keď sa
Kartáginci dozvedeli o príchode rímskeho vojska, presunuli svoj
tábor na druhý breh. Na pravom brehu však Hannibal ponechal časť
vojska, aby chránili Kanny a hlavne zásobarne. Vojská sa chystali
k boju.
... hore ...
Bitka pri Kann...
Prudký Varro odmietal uvážené jednanie, ktoré presadzoval
Aemilius Paulus. Táto prchkosť stála Rimanov veľmi veľa, okolo
10.000 mŕtvych. K bitke došlo roku 216 p.n.l. V podvečer Hannibal
zaútočil svojimi numidskými jednotkami na menší rímsky tábor.
V tábore však mal velenie uvážlivý Aemilius Paulus. Asi aj preto
nedošlo k podstatným konfliktom. Situácia sa zmenila hneď na druhý
deň, keď sa velenia ujal Terentius Varro. Ten bez uváženia prikázal,
aby rímske vojsko prekročilo rieku Aufidu a postavilo bojovú formáciu.
Varro nepochyboval o výsledku bitky, pretože Rimania nasadili
zhruba dvojnásobný počet vojakov ako mal Hannibal.
Obe vojská nastúpili proti sebe vo dvoch líniách, orientovaných
približne v smere od západu po východ. Rimania hľadeli na juh,
Kartáginci na sever. Rimanom však bránil v rozhľade vietor, ktorý
fúkal z juho na sever a vrahal im do tváre mračná prachu. Pred
rímskou útočnou líniou bol umiestnený dlhý rad lukostrelcov, za
ktorými stáli hlavné sily rímskeho vojska. Na pravom krídle boli
rímsky jazdci posilení jednotkami pešiakov. Podobne bolo organizované
aj ľavé krídlo vojenských jednotiek. Jadrom hlavnej rímskej rady
však boli pešie oddiely legionárov. Velenie nad ľavým krídlom
prevzal Varro, kým velenie nad pravým krídlom prevzal Paulus.
Légiam, ktoré boli v strede, velil Gnaeus Servilius. Hannibal
rozčlenil svoje oddiely tak, aby mohli odraziť predpokladaný rímsky
útok a aby boli po jeho odrazení ešte schopní zasadiť Rimanom
odvetný úder. Armáda Hannibala bola etnicky rôznorodá, však tu
bojovali rozmanité africké kmene, Kelti, Španieli. Proti rímskym
lukostrelcom boli postavení kartáginskí lukostrelci. Jadro kartáginskej
armády v druhej rade tvorili Kelti a Španieli, ktorí vytvorili
akoby polkruh vybiehajúci v strede čelne k nepriateľovi. Po stranách
tohoto polkruhu stáli Afričania. Na ľavom krídle stáli keltskí
a španielski jazdci, na pravom Numídi.
Bitka začala vzájomným ostrelovaním lukostrelcov a skončila nerozhodne.
Začal boj muža proti mužovi. Náporu Keltov a Španielov rímsky
jazdci nakoniec podľahli. Ustupovali pozdĺž rieky, veď inú šancu
v podstate ani nemali. Kartáginskí jazdci nemali zľutovanie. Medzi
tým však došlo ku konfliktu hlavných vojenských síl. Tu na začiatku
Rimania docielili niekoľko úspechov, pretože keltskí a španielskí
pešiaci nedokázali čeliť sústredenému rímskemu náporu. Rimanom
sa tak podarilo zatlačiť oddiely, ktoré tvorili prednú časť polkruhového
jadra kartáginských vojsk. Prielomom prenikali do kartáginských
radov stále ďalšie rímske jednotky. V predstave, že svojím útokom
dosahujú už isté víťazstvo, hnali sa však len do istej záhuby,
pretože v okamžiku, keď Rimania začali zatlačovať kartáginský
stred, nastala situácia, ktorú Hannibal očakával od chvíle, kedy
vstúpil do Talianska. Za chrbtami Rimanov, ktorí sa s námahou
prebíjali dopredu, sa uzavierala hradba kartáginských vojsk. Rimania
sa prebili do najdokonalejšej pasce, ktorá sa za nimi ticho a
nemilosrdne uzavrela. Viac ako 50.000 rímskych vojakov prežívalo
bitku pri Kann ako posledný deň svojho života. So životom sa rozlúčil
aj konzul Lucius Aemilius Paulus, ktorý sa síce mohol zachrániť
útekom, ale radšej si zvolil čestnú smrť v boji. Hrdinsky padol
aj Gnaeus Servilius ako aj niekdajší veliteľ jazdy Markus Minucius.
Z rímskej armády sa zachránili doslova len trosky. Iróniou osudu
sa zachránil konzul Terentius Varro, ktorý dal sám podnet k rozpútaniu
boja. Viac ako 3.000 rímskych pešiakov a 1.500 jazdcov sa dostalo
do kartáginského zajatia. Avšak ani Hannibal nebol úplne spokojný.
Na jeho strane padlo okolo 6.000 kartáginských vojakov, ale nakoniec
to nebolo nič v porovnaní so stratami Rimanov.
V bitke pri Kann sa opäť dokonale prejavili mimoriadne vojenské
schopnosti Hannibala, dôsledkom čoho bolo víťazstvo nad omnoho
silnejším nepriateľom. Zdalo sa, že teraz už nič nestálo Hannibalovi
v jeho ceste, v jeho pochode na Rím. Hannibal si však uvedomoval
značné problémy dané nedostatkom zásob, zbraní a hlavne nových
posíl v podobe spoľahlivých vojakov. Napriek tomu víťazstvo Hannibala
nebolo nereálne, ale riešenie tohoto stavu záviselo od rozhodnutí
v rodnom Kartágu.
... hore ...
Pobyt v Taliansku a zlepšovanie pozícií Rimanov
v Španielsku...
V nasledujúcom období dochádzalo k rôznym predstavám
o tom, či je vhodné už hneď po víťazstve v Kann zaútočiť na Rím alebo nie. Sám Hannibal, vedomý si reálneho postavenia vlastnej
armády odmietal túto predstavu. Skôr sa zameral na diplomatické
jednania, výsledkom ktorých mala byť úplná izolácia Rimanov. Tiež
mal eminentný záujem na tom, aby jeho víťazstvo v Kann vyvolalo
v Kartágu náležitý ohlas. Kartágo bolo nadšené. Aj preto sa odsúhlasilo,
že Hannibalovi sa malo poslať 4.000 numidských jazdcov, 40 slonov
a 1.800 talentov striebra. Získanie nových prívržencov však nebolo
také jednoznačné ako si Hannibal predstavoval. Okrem toho pomoc
z Kartága neprichádzala, a to všetko značne komplikovalo Hannibalovi
situáciu.
Rím sa však nevzdával. Boje a prehra pri Kann skôr povzbudili
Rimanov k tomu, aby jednali čo najrýchlejšie a najefektívnejšie.
Znovu bol na čelo rímskej ríše zvolený diktátor - Markus Junius
Pera. Pripadla mu úloha, ktorá sa síce mnohým zdala nesplniteľná.
V čo najkratšej dobe mal totiž vybudovať čo najsilnejšiu armádu,
schopnú konkurovať armáde skvelého Hannibala. Do armády tak boli
povolaní sedemnásťročný chlapci, zvýšili sa vojenské nároky na
spojencov, ktorí boli aj v týchto chvíľach verní Rímu. Dokonca
aj otrokom, či väzňom sa dala milosť, aby mohli "slobodne"
bojovať za Rím. Hannibal musel riešiť aj finančné problémy, a
preto sa pokúsil predať zajatcov Rímu. Neúspešne. Hannibal sa
nakoniec zameral na juh Talianska, pretože sa tu nachádzala úrodná
a husto osídlená oblasť Kampánie. V tejto časti dokonca vzťahy
s Rímom neboli najsrdečnejšie. Hannibalovi sa podarilo získať
nových spojencov, ku ktorým sa pridalo aj hlavné mesto oblasti,
Kapua. Vzniknutá koalícia však nemala pevné základy a bola už
vtedy podstate odsúdená na zánik.
Aj na Sicílii začali vznikať hlasy v prospech Hannibala, a tak
sa začala rodiť nespokojnosť s prorímskou politikou syrakúskeho
kráľa Hieróna. Opozícia čakala až do doby, keď Hierón zomrel a
novým kráľom sa stal jeho vnuk Hierónymos, ktorý uskutočnil zásadnú
zmenu v zahraničnej politike krajiny. Jeho najbližšími radcami
boli Hippokrates a Epikydes, ktorí však boli zároveň dôstajníci
v kartáginskej armáde a patrili k Hannibalovmu najbližšiemu okruhu.
Roku 214 p.n.l. bol Hierónymos v Leontinách zavraždený a tak sa
moci reálne ujali Hippokrates a Epikydes. Roku 215 p.n.l. vystúpil
proti Rímu aj macedónsky kráľ Filip V., ktorý chcel rozšíriť svoj
vplyv na Balkáne.
Roky 215-211 p.n.l. bývajú označované ako kľúčové roky, pretože
počas tohoto obdobia padlo rozhodnutie o výsledku druhej punskej
vojny. V tomto období sa začalo zlepšovať postavenie Ríma. V lete
roku 215 p.n.l. do prístavu priplávali veliteľ kartaginskeho ľoďstva
Bomilkar, ktorý Hannibalovi prinášal dlho sľubované posily. Tie
však nemali taký mocenský vplyv, aby boli Hannibalovi nápomocné.
Roku 213 p.n.l. Rimania sa odhodlali k prvému veľkému činu. Obkľúčili
mesto Kapua, mesto, ktoré bolo spojencom Hannibala. Preto predstavitelia
mesta požiadali Hannibala o pomoc. Ten aj skutočne prišiel na
pomoc tomuto mestu, ale bol veľmi prekvapený, keď rímska armáda
napriek tomu pokračovala v obliehaní mesta. Hannibal si teraz
nebol istý, či by na takom otvorenom priestranstve bol vojensky
úspešný. Preto chcel Rimanov odlákať a to takým spôsobom, že sa
vydal na pochod k Rímu. Keď v jarných mesiacoch roku 211 p.n.l.
Hannibal stál pred rímskymi hradbami, bol to už v podstate koniec
jeho veľkej talianskej cesty. Rimani boli však veľmi prekvapení,
keď pred hradbami Ríma uvideli stáť vojsko Hannibala. Vo vnútri
hradieb kričali to povestné: "Hannibal ante portas! Hannibal
ante portas! - Hannibal je pred bránami!"
Rozvaha občanov Ríma sa zachovala, čo bolo pre ďalšiu vojenskú
situáciu dôležité. Okrem toho do popredia aj v očiach súperov
sa dostávala prílišná opatrnosť Hannibala, čo Rimanov presvedčilo,
že tento Hannibal už nie je tým Hannibalom, ktorým býval ešte
v dobe počas bojov pri Trasimenskom jazere alebo z bitky pri Kann.
Rimanom sa začal vracať sebavedomie, začali si omnoho viacej dôverovať.
Hannibalové ťaženie proti Rímu dopadlo neúspešne. Hannibal sa
musel stiahnuť späť do Kampánie, kde sa dozvedel, že mesto Kapuy
kapitulovalo. Roku 209 p.n.l. sa podarilo starému Fabiovi Kunktarovi
poraziť mesto Tarent, čím pripravil Hannibala o jednu z najdôležitejších
pozícii, ktoré mu v Taliansku ešte zostali. Vplyv Ríma opäť rástol
a spojencov pribúdalo. Rimania naviazali kontakt s numidským kráľom
Syfakom, ktorý v rokoch 213 až 212 p.n.l. znepokojoval Kartágo
priamo na africkej pôde. Kartáginci museli odvolať časť vojska
zo Španielska, aby sa mohli Syfakovi účinne ubrániť. Španielsko bolo snáď poslednou Hannibalovou nádejou.
Na Španielskom území však Kartáginci neboli jediní, ktorí tu mali
svoje bojové jednotky. V tomto období si v tejto oblasti začali
budovať svoje pozície už aj Rimania a je potrebné poznamenať,
že celkom úspešne. Velenie tu bolo zverené najskôr Gnaeovi Korneliusovi
Scipionovi. Roku 217 p.n.l. ho posilnili jednotky, ktoré do Španielska
priviedol jeho brat Publius Kornelius Scipio, bývalý konzul. Napriek
tomu, rímske vojsko nebolo až tak početné, a preto v prípade potreby
muselo byť doplňované lojálnymi Španielmi. Vrchným veliteľom na
kartáginskej strane bol Hannibalov brat, Hasdrubal, jeden z najschopnejších
kartáginských dôstojníkov. Je preto zaujímavé, že Rimanom sa podarilo
dosiahnuť v boji na tomto území pomerne dobré výsledky.
Gnaeus Kornelius Scipio najskôr zlikvidoval kartáginské panstvo
na sever od rieky Iberu a preniesol ťažisko bojov do blízkosti
Sagunta, ktoré Rimania dobyli roku 215 p.n.l. Rimania sa
boli príliš istí svojou pozíciou, čoho dôsledkom boli podcenenie
nepriateľa. Výsledkom takéhoto počínania bola katastrofa, keď
roku 211 p.n.l. obaja bratia v boji padli. Smrť oboch veliteľov
v Ríme vyvolala skutočné zdesenie. Až také, že bol vôbec problém,
aby sa niekto uchádzal o funkciu veliteľa v Španielsku. Nakoniec
sa na scéne objavil dvadsaťštyri ročný muž, ktorý bolo ochotný
pokračovať v boji proti Kartágincom. Bol ním Publius Kornelius
Scipio, syn konzula z r. 218 p.n.l., účastník bojov neďaleko Kann.
Rímsky senát dal novopečenému veliteľovi k dispozícii 10.000 vojakov,
s ktorými sa mal spolu s tridsiatimi loďmi prepraviť do Španielska.
Scipio neskôr prejavil výnimočný vojenský talent a dostatok prezieravosti.
Roku 209 p.n.l. sa zmocnil Nového Kartága, ktorého pevnosť
bola považovaná za nedobytnú. V tom období Hasdrubal si bol vedomý,
že jeho pozície v Španielsku sa strácajú. Preto sa rozhodol pochodom
cez Alpy, podobne ako to raz už urobil Hannibal, dostať do Talianska,
aby tak poskytol vlastnému bratovi morálnu, ale aj fyzickú podporu.
Hasdrubalove vojsko malo asi 30.000 mužov. Hannibal zatiaľ postupoval
z Bruttia oproti svojmu bratovi. Neďaleko Kann čakal na príchod
svojho brata, avšak Rimania urobili všetko preto, aby sa bratia
už nikdy nestretli. Rimania, vedomí sa slabnúcej Hannibalovej
armáde sa takticky začali sústrediť na Hasdrubala, voči ktorému
postavili omnoho silnejšie vojenské jednotky. Na rieke Metauru,
roku 207 p.n.l. Hasdrubal sa ocitol v blízkosti vojska, ktoré
bolo vedené konzulmi Gaiom Klaudiom Neronom a Markom Liviom Salinatorom.
Hasdrubal sa snažil boju vyhnúť, ale márna bola jeho snaha. Rimania
si bitku vynútili a sám Hasdrubal bol v boji zabitý. Niekoľkých
vojakov prepustili, aby rozšírili túto zvesť a aby nik o tejto
realite nepochyboval, Rimania hodili Hasdrubalovú hlavu do Hannibalovho
tábora. V svetle nočných lámp Hannibal zbadal hlavu svojho brata
Hasdrubala, tvár v hrôze znetvorenú, plnú škrabancov a jaziev,
zakrvavenú, modrú, s vyčnievajúcou miechou tam, kde ju preťali.
V hlave svojho brata Hannibal videl osud Kartága. Taliansko sa
s konečnou platnosťou ubránilo púnskej invázii a Hannibal musel
pripravovať seba, ale aj svojich vojakov na myšlienku eventuálneho
odchodu z krajiny.
... hore ...
Rozhodujúce boje...
Južná časť Talianska sa stala pre Rimanov druhoradou
záležitosťou. Začali sústrediť svoju pozornosť na severo-africké
územia. Ako veliteľ pre vojenské ťaženie do Afriky bol zvolený
nik iný ako schopný Publius Kornelius Scipio, ktorý bol roku 206
p.n.l. povolaný späť do Ríma zo Španielska a bol zvolený za konzula
na rok 205 p.n.l.
Hannibalovi sa snažil pomôcť ešte jeho druhý brat Mago, ktorý
z vojskom skladajúcim sa z 5.000 pešiakov, 800 jazdcov a 7 bojových
slonov nedokázal vážne ohroziť rímske pozície v Taliansku. Nič
na veci nezmenila ani tá skutočnosť, že mohutný konvoj 100 lodí
zamieril z Kartágo do Južného Talianska, aby dodal kartáginskej
armáde nové sily. Avšak transport nedosiahol svoj cieľ, pretože
správca Sardínie, Gnaeus Oktavius zaútočil na tieto lode, ktoré
plávali bez potrebnej vojenskej ochrany a tak veľa z nich nezostalo.
Asi len 1/5 ľodí sa zachránila a vrátila sa do materského prístavu.
V roku 205 p.n.l., teda v tú dobu, keď do Talianska vtrhol Mago,
odplával Scipio s 30 loďmi a 7.000 mužmina Sicíliu. V Syrakusách
rozšíril počet svojich lodí a aj mužstvo, doplnil zásoby a podnikol
prvé akcie proti africkej pevnine. Rímska armáda dosiahla africkú
pevninu niekde v oblasti Krásneho, či Apollonového mysu, v blízkosti
Utiky. Scipio preto začal obliehať Utiku a krok za krokom rozširoval
a upevňoval svoje pozície na severoafrickom území. Bola však zrejmé,
že Scipio neplánuje v najbližšej dobe zaútočiť na Kartágo. Túto
situáciu využil numidský kráľ Syfax, ktorý stál na čele mocného
kráľovstva a tentokrát sa postavil na stranu Kartága. jeho trvalým
oponentom bol Masinissa, ktorý bol pôvodne na strane Kartága,
ale neskôr prešiel na stranu Ríma. V osobe tohoto muža našli Rimania
najlepšieho spojenca, akého si mohli želať. Vzájomné rozdielne
názory vyústili do vzájomného boja, výsledkom ktorého bolo víťazstvo
Masinissa. Syfakov pád tak bol prvou ranou pre Kartágincov. V
Kartágu vznikla snaha o uzavretie mieru, boli ochotní dokonca
akceptovať aj podmienky, ktoré boli stanovené Scipiom. Kartágo
mal vydať všetkých zajatcov, aby poskytli všetky svoje vojenské
lode Rimanom a ponechali si ich len 20. Okrem toho mali Rímu poskytnúť
stanovené množstvo obilia a určitú sumu peňazí. Nakoniec Kartáginci
nepochodili ani tým, že tieto podmienky akceptovali, lebo ľudu
rímskemu sa zdali byť stanovené podmienky kapitulácie príliš mäkké.
V tomto čase Hannibal sa musel len prizerať na porážku svojho
brata Maga v roku 203 p.n.l. Mago nakoniec vypočul aj príkaz zaslaný
z Kartága a ihneď sa vrátil so zbytkom armády do vlasti. Tak musel
spraviť aj Hannibal. Odchod z Talianska bol jednou z najťažších
chvíľ v jeho živote. Hannibal sa obával, aké prijatie ho v Kartágu
bude čakať, no nakoniec mohol byť spokojný. Nadšenie v Kartágu
s príchodom Hannibala bolo veľké a to až do takej miery, že Kartáginci
sa uchýlili k neuváženému kroku, keď hoci bolo vyhlásené prímerie
medzi Rímom a Kartágom začali napádať rímske zásobovacie lode.
Scipio preto poslal do Kartága vyslancov, ktorý mal zvestovať
Kartágincom, že rímsky senát akceptoval navrhnuté mierové podmienky.
Zdalo sa, že to zapôsobilo, ale pri návrate vyslancov domov, tí
boli prepadnutí kartáginskými lodmi a veľmi ťažko, ale predsa,
sa im podarilo nakoniec újsť z nerovného boja. Scipio sa odhodlal
s Kartágom definitívne skoncovať. Namiesto vyjednávania sa do
popredia dostali opäť zbrane. Scipio tak pustošil kartáginské
územie a Rimania sa pozvolna dostávali do afrického vnútrozemia.
V roku 202 p.n.l. dosiahla armáda Scipia mesto Zama, ležiace asi
100 km juhozápadne od Kartága, kde narazil na oddiely Hannibala.
Scipio a Hannibal, dvaja najväčší vojvodci tak boli pripravení
na rozhodujúci boj. Priebeh boja spočiatku nasvedčoval miernej
prevahe Kartágincov, ale Misinissovým vystúpením bolo nebezpečenstvo
kartáginského víťazstva zažehnané. Za pomoci nového numideského
panovníka tento boj Scipio vyhral. Paradoxne, sám Hannibal, ktorý
celý svoj život zasvetil vojne voči Rímu, musel presadzovať mierové
podmienky, navrhnuté a stanovené Scipiom. Roku 201 p.n.l. bol
mier konečne uzavretý. Výsledok druhej púnskej vojny bol zrejmý,
skončil porážkou Kartága a víťazstvom novej a silnej mocnosti,
víťazstvom Ríma. Mierová zmluva obmedzila vplyv Kartága len na
Afriku, hoci dokonca aj v samotnej Afrike mohli Kartáginci bojovať
len s predbežným súhlasom Rimanov. Kartágo muselo ročne odvádzať
až 200 talentov striebra po dobu 50 rokov do rímskej pokladnice.
Kartáginci museli vrátiť aj územia, ktoré patrilo Masinissovi.
Scipio bol hrdina, Scipio bol oslavovaný. Ako prvému z Rimanov
mu bol udelený aj čestný titul, Afrikanus, Africký.
Uzavretím mieru nebolo Hannibalové postavenie formálne dotknuté.
Rimania sa neodvážili požiadať o jeho vydanie, a to možno aj preto,
že nepredpokladali, že by sa v krátkej dobe Kartágo zmohlo natoľko,
že by sa mohlo stať nebezpečné.
Hannibal po návrate domov čoskoro rozpoznal domáce pomery. Nezastieral
svoj odmietavý postoj k aristokracii, ktorá bola podľa neho zodpovedná
za tento nepriaznivý výsledok vojny. Začal sa tak orientovať na
bežný ľud. Dôsledkom opätovného rastu vplyvu Hannibala bol fakt,
že Kartáginci mu aj naďalej ponechali vojenské velenie. To však
bolo tŕňom v oku Rimanov a keď Kartáginci roku 200 p.n.l. prišli
do Ríma žiadať o vrátenie rukojemníkov, občanov Kartága, Rimania
túto možnosť pripustili, avšak len za podmienky, že Hannibal už
nebude rozhodovať o kartáginskej armáde. Po tomto incidente bol
Hannibal zbavený svojej funkcie. Jeho popularita však v rodnej
krajine vzrástla, a to až do takej miery, že v roku 196 p.n.l.
bol zvolený za Sufeta a postavil sa tak úplne legálne na čelo
kartáginského štátu.
Videl, že hlavný problém kartáginského hospodárstva bol v tom,
ako získať potrebný finančný obnos na platenie vojenského odškodného
Rímu, ktoré bolo skutočne vysoké. Zaviedol preto niektoré nové
dane, siahol do konca aj do vlastný súkromných pokladní. Týmto
spôsobom sa mu podarilo nečakane rýchlo vyriešiť hospodárske ťažkosti
krajiny. Zlepšienie situácie bolo také výrazné, že čoskoro mohol
upustiť do mimoriadnych opatrení.
Úspechy, ktoré Hannibal dosiahol vyvolali len rast nenávisti u
jeho oponentov, ktorá dosiahla až takú výšku, že roku 195 p.n.l.
podali na Hannibala sťažnosť v samotnom Ríme. Rimania sa tak chopili
situácie, začali konať. Verili totiž, že sa im konečne podarí
zbaviť svojho večného protivníka, Hannibala. Rimania vyslali do
Kartága komisiu, ktorá mala dohliadnuť na plnenie mierovej zmluvy,
ktorej súčasťou bolo aj riešenie hraničných sporov medzi Kartágom
a numidským kráľovstvom. Hannibal čoskoro pochopil skutočný stav
vecí, pochopil o čo tu vlastne ide. Skôr ako sa Rimania s kartáginskou
aristokraciou dohovorili ako zničiť Hannibala, ten opustil roku
195 p.n.l. svoje rodné Kartágo. Rimania, ktorí sa radovali, že
teraz im už Hannibal neunikne, museli sa vrátiť domov s prázdnymi
rukami.
... hore ...
Útek z Kartága...
V úplnej tajnosti, na úteku, si Hannibal vybudoval v blízkosti
prímorského mesta Thapsu svoje menšie sídlo, kde mal uložené
celé svoje bohatstvo. V blízkosti prístavu mal Hannibal pre istotu
skrytú loď aj s potrebným počtom veslárov, keby sa ukázalo, že
mu nezostáva nič iné ako útek. Hannibal mal rozvážne určený aj
cieľ svojej plavby, ktorý zvolil na základe pozorovania zahraničnej
politickej situácie. Vedel, že Macedónia nie je tým vhodným miestom,
pretože roku 197 p.n.l. bol porazení Filip V. v bitke pri thessalskom
meste Kynoskefal. Macedónsky kráľ bol nútený akceptovať podmienky,
ktoré mu nadiktoval jeho premožiteľ Titus Quintius Flamininus.
Vedel však aj to, že na východe rastie ďalšia silná mocnosť. Na
jej čele stál Antiochos III., kráľ vládnuci v Sýrii.
Expanzívna politika protirímsky zmýšlajúceho Antiocha Sýrskeho
bola práve to, čo Hannibal potreboval. Hannibal si bol vedomý
toho, že bojové stretnutie medzi Sýriou a Rímom je len otázka
času. Hannibal vedel, že nájde svoju bezpečnosť na Antiochovom
dvore a že bude mať aj možnosť aktívne bojovať proti Rímanom.
Tak nakoniec Hannibal opustil rodné Kartágo a tento útek sa mu
skutočne poradil. Kartáginci na druhý deň márne čakali, kedy sa
Hannibal objaví. Ten už bol totiž na ceste do Sýrii, ďaleko od
afrických brehov. Nakoniec sa stretol s kráľom Antiochom III.,
ktorý ho vítal ako výraznú posilu, ktorá mu pomôže zvíťaziť nad
Rímom.
Hannibal sýrskemu kráľovi navrhol, aby mu bola pridelená armáda
v počte 10.000 pešiakov, 1.000 jazdcov a 100 lodí, ktorá by sa
spolu s ním vybrala do samotného Talianska. Jeho príchod mal byť
súčasne signálom k mohutným protirímskym vzburám v Španielsku
a aj v samotnom Kartágu. V počiatku bol Antiochos týmto plánom
nadšený. Čoskoro sa však ukázalo, že Hannibalov predpoklad o silnom
protirímskom hnutí v Španielsku a ani v Kartágu mal nereálny podklad.
Kartáginci sa necítili stále dostatočne silní, aby vedeli vstúpiť
do ďalšieho otvoreného boja s Rímom. Dokonca Hannibal roku 193
p.n.l. sám priplával do Kartága, aby podnietil vzburu proti Rímu.
Tento pokus, ak k nemu vôbec došlo, skončil neúspešne.
Nasledujúce obdobie je dosť nejasné. V roku 193 p.n.l. došlo na
Antiochovom dvore v Efeze k stretnutie medzi Antiochom a rímskymi
vyslancami, medzi ktorými bol dokonca aj sám Scipio. Z rímskej
strany tu bola snaha o riešenie nastávajúceho konfliktu. Proti
očakávaniu sa s vyslancami stretával sám Hannibal a to tak často,
že to vzbudzovalo až údiv u samotného Antiocha, ktorý sa začal
Hannibala strániť. Hannibal prirodzene postrehol neočakávanú zmenu
v správaní Sýrskeho kráľa a aby sa ospravedlnil, pripomenul mu
svoju prísahu o zničení Ríma, ktorú kedysi dal svojmu otcovi.
Zdá sa, že Antiochos bol týmto vysvetlením uspokojený, avšak jeho
nedôvera voči Hannibalovi sa predsa len čiastočne zachovala. Antiochos
už rozhodoval samostatne a nenechal sa už viac ovplyvňovať Hannibalom.
Roku 192 p.n.l. zaútočil Antiochos na Grécko a dal tak podnet
k otvorenej vojne medzi Rímom a Sýriou. Hannibal mal inú predstavu
a stratégii a taktike boja, ale nasledujúce udalosti boja už nemohol
nijako ovplyvniť. Ukázalo sa, že Hannibalove varovanie malo reálny
základ a tak nádej Sýrie na víťazstvo bola menšia a menšia. V
bojových akciách využil Antiochos Hannibala prazvláštnym spôsobom,
pretože bol poverený velením loďstvu, ktoré sa skladalo z 37 lodí.
Mal sa doplaviť do Egejského mora, aby podporil sýrsku flotilu,
ktorá operovala v tamojších vodách. Keď sa roku 190 p.n.l. Hannibal
vydal na cestu so svojimi loďami, bol porazený rhodskou flotilou,
ktorá bojovala na rímskej strane. Predsa len, Hannibal bol skúsený
veliteľ peších jednotiek, nie námorných. V tom istom roku utrpel
rozhodujúcu porážku v Thrákii sám Antiochos. Porážkou Sýrie sa
sila Rímskej ríše ešte zvýšila a bolo úplne jasné, kto sa stal
pánom sveta.
Sýria zostala nezávislá, ale musela akceptovať mierové podmienky
stanovené Rímom. V nich bola aj požiadavka, aby bol Hannibal vydaný
do rímskych rúk. Tu sa však prejavila veľkorysá povaha sýrskeho
kráľa, pretože varoval Hannibala predčasne o tejto požiadavke.
Hannibal tak bez váhania opustil Sýriu a hľadal si pre seba nové
útočište.
... hore ...
Posledné roky života...
Po odchode zo Sýrie sa Hannibal uchýlil do starého
slávneho mesta Gortyny či Knossosu na ostrove Kréta. Pobudol tu
iba krátku dobu, čo však stačilo na to, aby jeho bohatstvo, ktoré
neustále nosil so sebou, vzbudilo nežiadúcu pozornosť. Rimania
však nedopriali Hannibalovi kľud, a tak Hannibal ešte pred uzatvorením
mierovej zmluvy medzi Rímom a Antiochom Krétu opustil.
Je pravdepodobné, že krátky čas následne žil v Arménsku, na dvore
kráľa Artaxia, ktorý bol príbuzný kráľa Antiochosa. Vystaval pre
neho dokonca mesto Artaxiatu.
Avšak posledné útočisko mu poskytol Prusias, kráľ v maloázijskej
Bithýnii. Medzi týmto kráľovstvom a susedným pergamským kráľovstvom,
na čele ktorého stál Eumenes podporovaný Rimanmi, vládli nepriateľské
vzťahy. Prusias sa obával, že sám bude napadnutý nielen kráľom
Eumenesom, ale aj Rimanmi, preto prítomnosť Hannibala ho ukľudňovala.
Hannibal Prusia skutočne nesklamal, pomáhal mu vyzbrojovať armádu,
dával mu mnohé cenné rady pre eventuálne boje s Rimanmi. Pokúšal
sa získať pre Bithániu aj nových spojencov. Keď sa zdalo, že vojenský
konflikt bude reálny, Prusias podobne ako Antiochos zveril Hannibalovi
námorné vojenské loďstvo. Hannibal sa vydal do boja, ktorý sa
naplno rozvinul v Marmarskom mori s pergamskou flotilou, ktorej
velil sám Eumenes. Bitka mala dramatický spád a Hannibal tu naposledy
vo svojom živote rozvinul svoje vynikajúce vojenské schopnosti.
Chcel totiž zaútočiť priamo na tú loď, na ktorej sa nachádzal
Eumenes. Jeho likvidácia by mohla v rýchlej dobe ukončiť tento
boj. Aby to mohol spraviť, musel zistiť, na ktorej lodi sa vlastne
jeho protivník zdržuje. Keď sa teda schyľovalo k bitke, Hannibal
vyslal posla na malom rýchlom člne k lodiam nepriateľov. Posol
tvrdil, že má list, ktorý je určený pre Eumenesa. Pergamskí námornici
nič netušili a v predstave, že posol prináša mierovú zmluvu, ukázali
mu ochotne Eumenovu loď. Dopis, ktorý bol Eumenovi doručený, obsahoval
len bezvýznamné údaje a zosmiešňovanie pergamského vládcu.
Hannibalovi sa skutočne podarilo zahnať Eumena na útek. Keď sa
priblížili súperové lode k Hannibalovi, ten dal príkaz, aby začali
hádzať hlinené nádoby na lode nepriateľov. Tí sa najskôr len smiali,
ale smiech ich čoskoro prešiel. Z rozbitých nádob začali vyliezať
jedovatý hadi, proti ktorým boli lodné posádky v podstate bezobranné.
Roku 184 p.n.l. však došlo medzi Prusiom a Eumenom k novému meraniu
síl, tentokrát na súši. Nie je jasné, do akej miery sa Hannibal
podieľal na tomto boji, ktorý však skončil Prusiovou porážkou.
Nasledujúci rok prišlo do Malej Ázie rímske posolstvo, ktoré malo
urovnať konflikt medzi obidvomi vladármi. Doručiteľom posolstva
bol popredný rímsky veliteľ a politik, Titus Quinklius Flaminimus.
Flaminimus sa okrem politických otázok zaujímal aj o Hannibala,
keďže sa dozvedel, že Hannibal sa zdržuje na Prusiovom dvore.
Tak vznikla požiadavka Ríma, aby im Prusius vydal Hannibala. Podľa
niektorých bádateľov bol Prusius ochotný Hannibala vydať, ale
len za predpokladu, že pritom nevyjde najavo jeho vlastná zrada.
Iní konštatujú, že sa pre Hannibala snažil vykúpiť milosť a podľa
iných názorov sa sám pričinil o Hannibalovú smrť.
Posledné okamžiky svojho života strávil Hannibal na svojom panstve,
ktoré mu kedysi daroval sám Prusias. Toto panstva Hannibal premenil
na ťažko dostupnú pevnosť. Vybudoval tu množstvo tajných chodieb
smerujúcich na rôzne strany, aby v prípade potreby mohol Rimanom
uniknúť. Tentokrát však boli Rimania rýchlejší. Rimania obstúpili
budovu a jej okolie a keďže Hannibala už dobre poznali, dali si
pozor aj na existujúce únikové chodby. Hannibal sa čoskoro dozvedel,
že Rimania hliadkujú aj v jeho tajných chodbách a tak nakoniec
zvolil posledný prostriedok, ktorý mu ešte zostal. Jed alebo ostrá
dýka vrazená do hrdla? Jedna z týchto možností otvorila tentokrát
Hannibalovi cestu z rímskeho obkľúčenia.
Smrť ukončila život štvanca, v ktorého sa premenil jeden z najväčších
bojovníkov všetkých dôb. V dobe, keď Hannibal zomieral, bol boj
o svetovládu rozhodnutý. Mocnosťou sveta sa stal Rím.
Od roku 183 p.n.l., kedy Hannibal zomrel, vedie priamo línia ku
tretej púnskej vojne (149-146 p.n.l.), ktorá skončila definitívnym
víťazstvom Rímanov, ktorí Kartágo zrovnali so zemou...
|
