Kyongju

Na železničnej stanici opäť fungovalo informačné centrum, odkiaľ sme zadarmo získali mapu tohoto mesta. Po tom, ako sme využili miestne WC, vybrali sme sa pešo hľadať naše nové ubytovanie. Vedeli sme približne, kde sa nachádza a za pomoci mapy to nebol až taký problém. Toto mesto významovo patrí k najväčším, no rozlohou a počtom obyvateľstva k tým menším. Stále však počet obyvateľov dosahoval cca 200-300 tis.! Je to tak..., v Južnej Kórei v podstate neexistujú menšie mestá..., hustota obyvateľstva je veľmi vysoká.
Naľavo od železničnej stanici sme pokračovali smerom von z mesta. Museli sme prejsť na druhú stranu a pokračovať ulicou, ktorá je presne kolmo na spomenutú ulicu, výpadovku. Teraz nás čakala už len cesta rovno za nosom. Dostali sme sa až k BUS terminálu. Od železničnej stanice sem, pochopiteľne, prichádza aj mestská doprava, ale my sme chceli ušetriť a trošku sa oboznámiť s mestom.

Neďaleko autobusovej stanice sa nachádza HAN JÍN hostel. Pôvodná cena za ubytovanie bola vyššia ako tá, ktorú sme nakoniec zaplatili. My sme boli ochotní zaplatiť za dve noci len 20.000 W/1 os., za izbu so sprchou. Majiteľ vie celkom dobre komunikovať po anglicky, vie poradiť a dokonca aj zameniť peniaze. Okrem toho máme k dispozícii aj Internet, ale je dosť drahý. Je lepšie a lacnejšie využiť služby nejakých PC barov. Okrem tohoto všetkého máme k dispozícii aj teplú vodu na polievku, či čaj. Nápomocná nám určite bude aj mikrovlnka, varič a pod. To by bolo v poriadku. Izby však nie sú veľmi dobré. Je tu chladno a úroveň ubytovania sa vôbec nedá porovnať s ubytovaním predošlým. Asi sme si už zvykli na vyšší štandard..., napriek tomu sa to ale dá vydržať. S ubytovaním tu ale nie je problém, hotelov a ubytovní je tu dostatok. Ceny sú trošku vyššie, pretože sa nachádzame v turisticky atraktívnej lokalite.
Dnes sa už dosť ochladilo, každým dňom sa zima zväčšuje. V meste sa dajú požičať aj bicykle približne za 6.000 W, resp. 10.000 W tandem pre dve osoby na deň. V tejto zime si to ale neviem celkom dobre predstaviť, ale veď ešte uvidíme.
Hlavnou atrakciou sú kráľovské hrobky, ktoré sa nachádzajú aj v meste a sú veľmi zaujímavé. Také niečo sa bežne nevidí, to je isté.
Zajtra máme značne nahustený program, ale veľmi sa teším, keďže táto oblasť patrí medzi skvosty kórejskej histórie...

2.12.2001 - 21:35 : Nedeľa.

Ani som si neuvedomil, ako ten čas letí. Za celý čas som si nestihol urobiť ani jednu poznámku do môjho zápisníka... Musím si to vynahradiť až teraz večer.
Ráno sa nám vstávalo celkom ľahko, hoci bolo chladno. Umyl som si hlavu a kým mi vyschla, skonzumovali sme polievku. Osobne som si vychutnal paradajkovú instantnú polievku. Aby sme sa ešte viac zahriali, uvarili sme si aj čaj.

Trošku nám trvalo, než sme našli vhodné spoje, ktoré idú k miestam nášho záujmu. Autobus č. 150, odchádzajúci z Inter City Bus terminálu, prechádza okolo jedinej podmorskej hrobky na svete! Cena lístka je 2.500 W/1 os. len na cestu tam.
Najskôr sme sa ale rozhodli navštíviť Pulguksu a Sukuram Grotto. Do týchto miest ide mestská doprava č. 10, s odchodom oproti stanici. Lístok nás stál 1.050 W/1 os. a keď sme tam prišli, rýchlo sme si kúpili vstupenky na prehliadku tohoto svetovo známeho areálu. Cena 3.000 W/1 os. bola síce dosť vysoká, ale keďže sme mali ISIC kartu, výsledná cena bola 2.500 W/1 os. Pulguksa je naozaj pôsobivé miesto. Trošku mi pripomínala Haiesu, ale tento budhistický chrám patrí medzi absolútne najnavštevovanejšie ako domácim obyvateľstvom, tak aj turistami. Keďže je nedeľa, všade boli ľudia, množstvo áut, prepchaté cesty. Naozaj, kórejci keď môžu, odchádzajú z miest do hôr za čerstvým vzduchom. A všade na cestách vidieť len tie ich kórejské autá ako DAEWOO, HYUNDAI či KIA...
V areáli som si znovu vychutnal tradičnú ázijskú architektúru, obzvlášť na mňa zapôsobila miestnosť s veľkou zlatou Budhovou sochou, kde rozjímalo viacero budhistov, ale aj turistov. Veľmi staré a historicky cenné sú miestne pagody, ktoré dotvárajú duchovnú atmosféru tohoto miesta.
Celý komplex je dosť veľký a už bolo 12 hodín, keď sme ho opúšťali. Cesta nahor, oproti pokladni vedie priamo k Sukuram Grotto. Rozhodli sme sa pre pešiu túru, pretože cena lístkov špeciálnych autobusov, ktorá by nás tam mohli zaviesť je vysoká.
Toto rozhodnutie môžem hodnotiť pozitívne. Cesta bola príjemná, občas trošku náročná, ale mal by ju zvládnuť každý. Asi v polovici cesty boli studničky, kde sme sa občerstvili. Takto osviežení sme nabrali nových síl a vyšli sme až úplne hore. Dôležitú úlohu opäť zohrala študentská karta ISIC a za cenu takú istú, aká bola platná pre Pulguksu sme obdržali vstupenky.
Keď sme došli na miesto, kde sa hlavná atrakcia nachádzala (kolosálna socha Budhu, umiestnená v jaskyni), boli sme presvedčení, že táto návšteva sa veľmi, ale veľmi oplatila! Sme nesmierne radi, že sme sem prišli. Je to niečo nádherné! Keď sme sa dostatočne týmto umeleckým dielom pokochali, zišli sme späť dole na autobusovú zastávku. Čakali sme na autobus č. 11, ktorý sme mali využiť až po zastávku EXPO HALL a tam počkať na autobus č. 150. Žiaľ, náš šofér to nepochopil a odviezol nás priamo do mesta. Takmer nás oboch porazilo! Vôbec nás neupozornil, aby sme vystúpili, hoci vedel, kde ideme. Toto sa mi vôbec nepozdávalo.
Museli sme si kúpiť lístok na stanici. Hneď nám šiel autobus. Asi po 1 hodine cesty sme sa konečne dostali k moru, k hrobke. Vystúpili sme, prešli cez cestu, kde treba ten istý autobus stopovať pri ceste späť. Čoskoro sme sa dotýkali mora, Japonského mora! To bol pocit, nevedeli sme tomu uveriť, že sme tu. A bola tam aj hrobka... Videli sme ju, ale len z diaľky, pretože k nej nie je prístup. Niekedy sa tam dalo dostať aj za pomoci člnov, ale teraz sme takú ponuku nezaregistrovali. Moja rada teda znie, keď by sme nemali až tak veľa času, toto miesto by sa mohlo aj vynechať. Prirodzene, je to len môj názor, na niekoho iného by to mohlo pôsobiť ináč...
Na pamiatku sme si zobrali nejaké kamienky z mora (mušle tu neboli), urobili niekoľko foto záberov a šli späť. Cesta prebehla rýchlo, stopovanie bolo úspešné. Večer sme šli na prechádzku mestom. Pobehali sme obchody, ulice a vyčerpaní sme sa vrátili do nášho hotela. Keď sme ale zistili, že netečie horúca voda, skoro nás "roztrhlo" od zlosti! Ako sa to môže stať? Teraz mi ale Rasťo kričí, že voda sa už predsa nejako zohriala, takže končím, aby som sa mohol v pohode osprchovať.

3.12.2001 - 8:35 : Pondelok.

Sme pripravení na spoznávanie mesta a jeho fantastických pamiatok. V pohode sme sa naraňajkovali, napísali svoje dojmy do tzv. impressions book, ktorá je vlastníctvom hotela, v ktorom sme ubytovaní. Prečítali sme si príspevky aj iných cestovateľov z celého sveta, no slovákov sme veru nenašli. Napriek tomu je zrejmé, že sa máme ešte na čo tešiť. Pobalili sme sa a pri pohľade oknom sme zistili, že počasie vôbec nie je priaznivé. Je totiž zamračené, takže neviem ako dopadneme s bicyklami. To som teda zvedavý...

14:30
Ani sme sa nenazdali a už sedíme vo vlaku do druhého najväčšieho mesta Južnej Kórey, Pusanu. Cena vlakového lístka je opäť lepšia ako cena v prípade autobusu, pozitívnu rolu zohráva samozrejme aj karta ISIC. Na cestovnom lístku máme napísanú cenu, ktorá v tomto prípade je 2.500 W/1 os.
Je to škoda, ale počasie dnešný deň je naozaj zlé, prší a je zima. Keby tak aspoň v Pusane bolo lepšie... Chceli by sme v tomto 5-6 miliónovom meste navštíviť preslávený rybí trh a zajtra by sme pokračovali k ostrovom na juh krajiny. Času už nemáme nazvyš, a tak si musíme vyberať len to, čo je pre nás najzaujímavejšie. Žiaľ, neuvidíme asi žiadne z početných budhistických chrámov, ktoré sa v danej oblasti nachádzajú..., ale videli sme aspoň tie najznámejšie.
Čo sa týka dnešného dňa, bicykle sme si predsa nepožičali. V zime a v daždi by to nebolo dobré riešenie. Preto sme museli peškovať a dalo sa to aj celkom ľahko zvládnuť, hoci vzdialenosti medzi jednotlivými pamiatkami neboli až také malé.

Hrobky kráľov z dinastie Shillovcov boli úplne záhadné. Sú to vlastne zaoblené "pyramídy", pokryté trávou. Dosahujú rôznu výšku (napr. aj 25 m) , ktorá závisela určite aj od dôležitosti tej ktorej osoby, počas je života. Do jednej z týchto hrobiek je možné aj vstúpiť. Využili sme ponúkanú príležitosť a vošli sme dnu. Boli sme plní napätia čo nás čaká a neminie. A veru... bol to pekný zážitok. Aspoň sme nadobudli predstavu ako to vyzerá dnu, čo tam vlastne je, ... Ale toto zistenie prenechám na čitateľov môjho zápisníka, aby sa sami prekvapili (pri návšteve Južnej Kórey) tým, čo dnu naozaj je. Túto oblasť nechám teda prikrytú závojom tajomna...
Premýšľal som nad tým, ako sa tu vlastne žilo, aké motívy pôsobili na ľudí, aby si stavali práve takéto príbytky večnosti. Stretol som sa s podobnými myšlienkami ako vtedy, keď som sa prechádzal popri pyramídach v Gíze, v Egypte. Otázka nesmrteľnosti rezonuje v naších dušiach od nepamäti, napriek tomu stále len hľadáme, skúmame. Myslím si ale, že existujú "veci", ktoré svojou podstatou sú pre nás nepochopiteľné a bádateľné asi len z našej duchovnej podstaty a viery. Toho si boli vedomé mnohé národy či civilizácie a predovšetkým v minulosti. Ako rád by som chcel skúsiť žiť v tej dobe... a úplne by mi stačil jeden mesiac, týždeň, dokonca jeden deň...

V celom parku (Tumuli park) sa nachádza cca 20 hrobiek vládcov. Pripadal som si ako v inom svete. Nedá sa to popísať, musí sa to zažiť!
Vstupné bolo 1.500 W/1 os., resp. 750 W/1 os. do 24 rokov. Tu nám ale neuverili, že toľko rokov skutočne máme, takže naša vstupenka bola tá drahšia. Na iných miestach sme už boli akceptovaní ako mladí ľudia do 24 rokov.
Po tejto obhliadke sme si šli pozrieť observatórium, ktoré bolo úplne prvé svojho druhu na Ďalekom východe! Ďalšia zastávka bolo národné múzeum, no to je v pondelok zatvorené! Pokračovali sme ďalej... Cestou späť sme si pozreli Anapji pond. Je dôkazom dokonalej architektúry dynastie rodu Shilla, pretože sa tu nachádzajú tri pôvodné stavby, v nádhernom prostredí. Je to miesto, kde sa chodilo oddychovať, relaxovať a tak isto sme to vnímali aj my. Nachádza sa tu aj umelo vytvorené jazierko, kde sa poniektorí kedysi určite aj "člnkovali".
Keď sme sa dostatočne vynadívali, prezreli sme si ešte hrad, pevnosť a opevnenie. Po tejto dobrodružnej exkurzii sme sa vrátili späť na hotel, kde sme mali odložené naše batožiny. Kúpili sme si vodu za 600 W a chlieb za 1.000 W. Ceny potravín nie sú všade jednotné, je potrebné skúšať vo viacerých obchodoch. Úroveň cien závisí prirodzene aj od lokality.
Včera sme si konečne zohnali pohľadnice. Dnes sme predpokladali, že ich pošleme. Známky sú ale na pošte a tam sa nám už s batožinou a pršiplášťom nechce ísť. Na vlakovej stanici som však objavil prístroj na vydávanie známok. 1 známka prilepená na pohľadnici zaslaná do Európy stojí 350 W. Nestihli sme to, pretože sme museli nastúpiť do vlaku, ktorý smeruje do našej ďalšej stanici, Pusanu.