BUDHIZMUS

Budha a jeho život

Budha, Ježiš a Mohamed - tri výnimočné zjavy v dejinách ľudstva. Kto viac ovplyvňoval osudy ľudstva po celé tisícročia tak ako oni? Sú zakladateľmi veľkých náboženstiev, ktoré vyznávajú milióny veriacich...

"Náboženstvá predstavujú rozličné cesty, pričom všetky vedú do jedného bodu. Aký to má zmysel, ak používame rôzne cesty, keď nakoniec predsa dospejeme k rovnakému cieľu? V skutočnosti existuje práve toľko náboženstiev, koľko je jednotlivcov."

Mahátma Gándí

Indická spoločnosť sa v minulosti (badať to však aj v súčasnosti) delila na kasty. Politickú nadvládu mali vojaci a brahmani (kňazi). Tí boli vlastne predstavitelia najvyššej duchovnej moci. Obchodníci a poľnohospodári sa starali o telesné potreby obyvateľstva a boli o "rebríček" nižšie. Najnižšiu vrstvu predstavoval tzv. šudrovia, ktorých pozícia v krajine bola skutočne biedna, bez možnosti vplývať na politickú moc a dianie okolo seba.

Budha (Prebudený), indický šľachtic menom Sidhárta Gautama, sa narodil pred viac ako 2.500 rokmi. Názory na presný rok narodenia Budhu sa rôznia. Najpravdepodobnejšie sa tak stalo v 5. storočí pred Kristom.
Tak ako v Novom zákone, tak aj v niektorých budhistických výkladoch sa vynárajú predpoklady, že Sidhártovému narodeniu predchádzalo nepoškvrnené počatie, keď "Duch Svätý" v súlade s tamojšími zvyklosťami prijal podobu bieleho slona. Je tiež pozoruhodné, že Sidhártova matka Májá mala vyše 40 rokov. Vo vysokom stupni tehotenstva odišla z domu svojho manžela v Kapilavaste, aby svojho syna priviedla na svet v rodičovskom dome. No nestihla to. Pôrodné bolesti ju prepadli skôr, a tak sa Budhovo rodisko nachádza na severoindickej rovine medzi predhorím Himalájí a brehmi Gangy pri dedine Lumbini. Ešte aj dnes tam stojí kamenný stĺp s nápisom, že dedine Lumbini sa pre túto česť odpúšťajú dane.
Matka, len čo priviedla dieťa na svet, zomrela. O chlapca sa tak starala sestra, ktorá bola zároveň druhou manželkou jeho otca.

Mapa - rodisko Budhu Sidhárta Gautama bol synom jedného vládcu Šákje, malej severoindickej republiky s 180.000 obyvateľmi s dĺžkou takmer 2.000 km, ktorú dnes križuje hranica s Nepálom. Otec však nebol žiadnym maharadžom, teda neobmedzeným pánom nad tisíckami poddaných. Budha teda nebol ani princ, ani kráľovské dieťa ako to neskôr interpretovali niektoré legendy. Budhov otec bol zároveň príslušníkom mocnej kasty bojovníkov a rodiny, ktorá vládla v krajine, takže Sidáhrta sa už od útlej mladosti zúčastňoval na zasadaniach štátnej rady. Tak sa mohol zdokonalovať v rečníckom umení.
Budhu však nevychovávali ako učenca a znalca písiem a je dosť možné, že nevedel dokonca ani čítať. V tej dobe bolo omnoho dôležitejšie, aby sa priučil vojenskému umeniu, jazde na koni, lukostreľbe, boju s mečom a pod. Avšak Budha práve pre takéto činnosti nemal veľké nadanie, čo pôsobilo jeho otcovi nemalé starosti. Syn mu pripadal málo mužný, priveľmi hĺbavý.
Sidhárta síce nebol kráľovským synom, ale vyrastal vo veľmi bohatom dome. Radžov dom nebol síce žiadny palác, no predsa len priestranná viacposchodová budova. Bol postavený z tehál a obohnaný hlinenou hradbou. Taktiež jedla bolo dostatok a tak sám Budha priznáva, akým rozmaznaným životom žil: "Žil som rozmaznane, veľmi rozmaznane. Pri dome môjho otca mi dali zriadiť lotosov rybník. Na jednom mieste kvitli modré, na druhom miete biela, na inom mieste červené lotosové kvety, a to všetko iba pre mňa. Nepoužíval som iné masti, iba také, čo boli z Benáresu. Z Benáresu bol súkno mojej pokrývky hlavy, môjho kabátca, môjho spodného rúcha, môjho plášťa. Dňom a nocou držali nado mnou bielu striešku, len aby ma neobťažovala zima, horúčava, prach, steblá trávy alebo rosa."
Je možno na mieste zdôrazniť, že súčasťou takého života boli aj iné príjemnosti, o ktorých sa v Indii otvorene hovorilo. K takýmto príjemnostiam patrila aj sexualita. Nie náhodou tu vznikla "Kámasútra", povestné dielo erotickej svetovej literatúry. "Zmyselné potešenie" ako napísal jej autor Vátsjajána, "je pre telesné blaho žiadúce rovnako ako jedenie a pitie, a práve preto je také potrebné." Pohlavie teda na rozdiel od kresťanstva nebolo nič hriešne a ani Budha nenabádal mníchov k zatracovaniu sexuality vo všednom živote. Sám priveľmi výdatne vychutnal všetky varianty zmyselných rozkoší, a to nielen v manželstve. "Nepoznám nijaké telo, nijaký hlas, nijakú vôňu, nijakú chuť, nijaký dotyk, ktoré by myseľ muža tak spútali ako telo, hlas, vôňa, chuť a dotyk ženy."

V šestnástich rokoch Budhu zosobášili so sesternicou s dlhým menom Bhadákakana, ktorú zjednodušene volali Gopa. Aj ona mala 16 rokov a svojmu manželovi bola úplne oddaná. Manželom sa narodil syn až 13 rokov po svadbe. Novomanželia pritom žili v dome Sidhártovho otca. V blízkosti tohoto obydlia fungoval čulý bazár, kde sa predával tovar z celého sveta. Neďaleko obchodného centra stál aj dámsky dom, kde sídlila hlavná kurtizánka. Nebola to žiadna obyčajná prostitútka, ale - podobne ako gejše v starom Japonsku - umelecky vnímavá veľkosvetská dáma. V jej salóne sa bohatí mestskí synovia priúčali spoločenskému správaniu, konverzácii, tancu a aj tomu, ako zvládnuť manželstvo.
Čím ďalej od centra mesta, tým chudobnejšie chyže boli. Išlo o obydlia robotníkov a služobníctva. Žili tu aj ľudia bez obydlia, bez prístrešia.
V tejto dobe bol oficiálnym náboženstvom hinduizmus. Svätým písmom tohoto náboženstva boli a sú "védy". Jazykom véd je sanskrit, umelý jazyk, zreteľne odlišný od indickej hovorovej reči, ale aj od páli, starého jazyka vzdelancov. Schopnosť spisovať tieto texty a vysvetľovať ich zmysel, určovala brahmanom osobitnú úlohu. Hlavnými božstvami boli a v podstate aj sú až do súčasnosti trojica Brahma, Višňa a Šiva: stvoriteľ, udržiavateľ a ničiteľ sveta.
Výklad učenia sa však medzi viacerými rôznil a tak jednotnosť sa prejavila len vo viere vo večný zákon (dharma). Bola to doba, keď nastal čas na zmenu, na nové náboženstvo...

Askét Hoci Budha mal všetko na čo si spomenul, napriek tomu vo veku 29 rokov, zakrátko po narodení syna, Sidhárta opustil svoju rodinu. Dal si ostrihať vlasy i bradu, navliekol si žltý odev a odišiel ako bezdomovec. Legenda hovorí, že Sidhárta opustil rodné mesto práve v tú noc, keď prišiel na svet jeho syn Ráhula. Bez toho, aby venoval novorodencovi jediný pohľad, ušiel z rodičovského domu sotva sa rozodnievalo.
Podľa zvyklostí tej doby, sa pútnický nováčik zaúčal u náboženského učiteľa Árádu Kálámu. To ho však nenapĺňalo... "...vykonával som iba mechanické slovné cvičenia, odriekaval iba naučené poučky a používal ich rovnako ako ostatní, tak som ich odpozoroval a pochopil". Obsah tohoto učenia sa Budhovi zdal taký bezvýznamný, že ho prestal považovať za vhodné ďalšieho reprodukovania. O čo menej žiaka nadchýnal učiteľ, o to väčšmi novic fascinoval gurua Kálámu. Ten mu ponúkol dokonca vedenie školy. Určite tu však boli aj postranné úmysly s prihliadnutím na pôvod a spoločenské kontakty nadaného žiaka. Sidhárta však ponuku odmietol a pokračoval v ďalšom putovaní.
Našiel si iného učiteľa, Rudraku Rámaputru. Aj z neho po čase bol však sklamaný a znovu musel odmietnuť ponuku, aby sa stal dokonca vedúcim školy.
Čas plynul a Budha nenachádzal odpovede. Rozhodol sa pre radikálny krok, stal sa askétom.

Askét Pre splnenie tohoto cieľa Budha nastúpil na cestu samoty. V lese neďaleko potoka sa usadil v samote a pokúšal sa pochopiť seba samého. "Ťažko sa znáša lesná samota, ťažko je nájsť v samote potešenie... Keď som sa po nociach zdržiaval na týchto skľučujúcich a úzkostných miestach a okolo mňa blúdilo nejaké zviera, alebo nejaký páv zlomil konárik, alebo vietor zaševelil lístím stromov, prepadávala ma úzkosť a strach."

Sidhárta nakoniec premohol svoj strach, cvičil a dýchal v tranze, ale ani to mu nepomohlo pokročiť dopredu. Chodil hore-dolu nahý, neumýval sa, postil sa takmer do bezvedomia. Jeho snaha o pochopenie podstaty viedla až do takých extrémov, že vykonával také činnosti, ktoré neboli ani hodné človeka. "Keď sa pastieri vzdialili, šiel som k maštaliam dobytka, živil som sa výkalmi mladých neodstavených teliat. Spotreboval som aj nestrávené zvyšky zo svojich vlastných výkalov.
Šiel som na cintorín a zhotovil som si lôžko z kosť. Tu prišli pastieri, opľuli ma, močili na mňa, hádzali na mňa výkaly a nastrkali mi do uší steblá trávy. Viacročná špina vytvorila na mojom tele vrstvu akoby na pni stromu. Vôbec som sa nestaral o osobnú očistu a ani som sa nedal ošistiť."

Akokoľvek sa Sidhárta ponižoval, spásu však nenašiel. Tých šesť rokov putovania bolo zbytočných... Sidhárta sa zo dňa na deň vzdal života askézy. Titul askétu sa však ponechal, čo vzbudilo nepochopenie u ľudí, ktorí žiadali o odpovede, prečo tak spravil. Sidhárta objasnil, že asketizmom je teda, ak sa zriekneme trýznenia tela, pretože telo je iba sluhom duše a ak ho bijeme, trestáme iba služobníka, i keď za všetko je zodpovedný pán...

Sidhárta sa z náruživej horúčky asketizmu vyliečil. Stále však trpel, pretože nenachádzal odpovede na otázky, ktorého ho zaujímali. Práve v okamihu, keď sa zdalo, že všetky cesty sú už prechodené, všetky myšlienky premyslené, stalo sa ničo, s čím mohol rátať najmenej.
Stalo sa to na mieste zvanom Bóghaja, v prvú noc splnu v mesiaci vesahka (apríl/máj) pod figovníkom. Zrazu sa rozpamätal na šťastnú chvíľku z detstva, keď sedel v chladivom tieni stromu, kam ho posadili v deň sviatku orby. "Ďaleko od túžob, ďaleko od nešťastných vecí som dospel k prvému zahĺbeniu, naplnenému radosťou a šťastím. Vďaka tejto spomienke som si uvedomil, že Toto je skutočná cesta k prebudeniu."

K tomuto poznaniu dospel ešte pred polnocou starého dňa a súvisí s pre každého Inda bežným starodávnym učením, že človek je spútaný v celom kolobehu znovuzrodení.
V druhú polovicu noci uvidel "nebeskými očami" ako ľudia podľa vlastnej "karmy", teda podľa svojich skutkov, dosiahli po smrti dobré či zlé znovuzrodenie.
Keď noc nakoniec ustúpila a prichádzalo ráno, Sidhárta dospel k svojmu najdôležitejšiemu poznaniu, ako možno prekonať bolesť. Pred dosiahnutím dokonalého poznania musel ešte Budha odolať pokušeniu svetských mocností Márovi ("Smrtičovi") a jeho pomocníkom. To sa mu nakoniec aj podarilo. Od tejto chvíle je Budhom, "Prebudeným". "Moje vykúpenie je zabezpečené, toto je moje posledné narodenie, ďalšie znovuzrodenie už nebude!"

Budha Strávil tu ešte ďalších sedem dní vychutnávajúc si rozkoš z oslovodenia. Bódghaja je ešte aj dnes jedným z najvýznamnejších budhistických posvätných stredísk. Ešte aj dnes sa tu nachádza strom osvietenia (prapraodnož originálu). 55 m vysoký chrám pripomína deň prebudenia.

Budha dospel k svojmu učeniu, svojej "dharme", keď mal 35 rokov. Základ tvorilo učenie o znovuzrodení. Podľa neho, karma, vplyv minulých skutkov na budúci život, sa riadi výlučne prírodným zákonom, do ktorého nemôže zasahovať nijaký boh. Sme tým, čo sme vykonali, budeme tým, čo konáme. Telo najbližšieho života je prejavom minulých skutkov. Jeden pominuteľný život streda druhý pominuteľný život. Ide o bolestný a nezmyselný, nekonečný kolobeh narodenia a smrti, smrti a narodenia. Toto koleso života, koleso utrpenia, Sidhárta onej noci zastavil.
"Priama cesta, ktorá vedie k čistote bytia, k prekonaniu bolesti a biedy, k odstráneniu trápenia a zármutku, k dosiahnutiu dobra, k realizácii pominutia, to sú štyri piliere poznania. Ktoré štyri? Existujú štyri sväté pravdy. Je to utrpenie, je to vznik a vývoj utrpenia, je to potlačenie utrpenia, je to cesta, ktorá vedie k potlačeniu utrpenia.
Aká je posvätná pravda o utrpení? Narodenie je utrpením, staroba je utrpením, choroba je utrpením, umieranie je utrpením. Trápenie predstavujú zármutok, biedu, chorobu, súženie a zúfalstvo, utrpenie je spojené s nepríjemnosťami, utrpenie sa neznáša s príjemnými vecami, nedosiahnuť to, čo si želáme, to je utrpenie.
Aká je pravda o vzniku a vývoji utrpenia? Všetko to pochádza zo smädu spojeného s túžbou získať a vlastniť šťastie, s pohlavnou túžbou, s túžbou po živote, s túžbou po zdraví."

Aké je pravda o odstránení utrpenia?

"Odstránenie utrpenia spočíva v úplnom potlačení túžby, jej vypudení, vyhnaní, vykorenení, zničení.
Čo je posvätná pravda o ceste vedúcej k odstráneniu utrpenia? Je to Vznešený osemdielny chodník, a to správne poznanie, správne zmýšľanie, správna reč, správne konanie, správny pohyb, správne úsilie, správny úsudok, správna zhoda."

A čo je na konci toho chodníka?Je to šťastie štyroch pohľadov, pričom posledný sa rovná nirváne.

"Tu je mních ďaleko od túžob, ďaleko od neblahých vecí, v zasnene zamyslenej, pokojnej, blaženej veselosti, v prvom požehnaní. Po dovŕšení premýšľania a spomínania získava vnútorný pokoj, jednotu mysle oslobodenú od rojčenia, od myšlienok, v jednote blaženej veselosti, druhé požehnanie. V radostnom pokoji zotrváva vyrovnaný, rozvážny, s jasným vedomím, jeho telo je preniknuté šťastím, o ktorom svätci hovoria: Vyrovnaný a rozvážny jedinec žije šťastie; potom dosiahne tretie požehnanie. Po odvrhnutí radosti a utrpenia, po potlačení niekdajšej veselosti i trudnomyseľnosti dosiahne požehnanie bezbolestnej, bezradostnej, vyrovnane rozvážnej dokonalej čistoty - štvrté požehnanie. Toto je pravé zjednotenie. Toto je svätá pravda o chodníku spejúcom k zbaveniu sa utrpenia."

Učenie sa neskôr stávalo stále zložitejšie a postupne sa rozvetvovalo, no jeho podstata je fascinujúco jednoduchá: Život je utrpenie. Koleso utrpenia udržiavajú v behu rôzne formy náruživosti. Ich uvedomenie je prvý a rozhodujúci krok. Na konci tejto cesty stojí úplné zrieknutie sa svojho ja a tým aj vykúpenie z kliatby večného návratu.

Predsa len, podrobnejší rozbor budhizmu je o niečo komplikovanejší:
V budhizme, na rozdiel od iných vtedajších náboženstiev, sa nehovorí o existencii duši ako zvláštnej nositeľke vedomia a života. Človek - alebo živá bytosť - je tvorená piatimi zložkami (skandha): telesnosťou (rúpam), cítením (védaná), vnímaním (samidžňá), karmických podnetov (samskárá) a uvedomovaním si (vidžňánam). Žiadna z týchto zložiek nemôže zotrvať sama bez druhým a pritom každá je pominuteľná. Tieto zložky predstavujú jednotlivé stránky ľudskej psychofyzickej osobnosti v jej jednote. Vedomé já a život indivídua vzniká práve a jedine spojením týchto piatich zložiek a trvá do doby, pokiaľ sú spomenuté zložky pohromade. Podľa Budhu život po smrti zaniká. Zložky, ktoré živú bytosť tvorili, počas života sa naplnia karmickými vplyvmi. Zložky sú tak po smrti nabité negatívnymi a pozitívnymi kvalitami. Pokiaľ sú takto karmicky nabité, dovtedy nemôžu zaniknúť. Aj spomenuté zložky sú síce pominuteľné, ale omnoho trvácnejšie ako je bežný život jednotlivca. V novom svojom spojení vytvárajú tieto zložky opäť novú individuálnu osobnosť. Život nového človeka je však ovplyvnený karmickými vlastnosťami spojených piatich zložiek. Karma a jej existenciu budhuzmus teda nepopiera. Hlavným cieľom budhizmu sa však stáva nirvána. Ale čo je to vlastne nirvána? Z hľadiska ľudského prístupu individualizmu (uvedomovanie si svojho ja) nirvána je stavom bez myslenia. Stav, v ktorom nie je myslenie, pociťovanie a vôbec vedomia ja, mnoho ľudí chápe ako stav smrti. Budha k tomu ale hovorí, že človek ktorý dosiahne nirvánu môže ešte ďalej žiť na svete, ale stav nirvány je nikdy nekončiaci. Kto dosiahne nirvánu, toho sa smrť už vôbec nedotýka. Budha hovorieval o nirváne len pozitívne. Nehovoril len o tom, čo v nej nie je, ale aj o tom, čo v nej je. Je v nej blaženosť, radosť, ktorá však nemá nič podobného s tou, ktorú v bežnom živote poznáme. Je v nej dokonca úplný "vnútorný" kľud. Je v nej jasné a presné poznanie skutočnosti, ktorá sa však neopiera o individualizovaný poznávací subjekt a jeho rozumové myslenie. Je v nej jednoducho summum bonum - najvyššie dobro, najvyššie pozitívum.

Budha sa vrátil medzi známych, medzi askétov, ktorým začal objasňovať svoje nové učenie. Prvých päť askétov sa rozhodli pochopiť toto učenie a čoskoro sa začali nazývať svätými. Podrobná výučba piatich askétov sa v budhistickej viere pokladá za oficiálny začiatok mníšskeho rádu a misijnej činnosti, ktorú teraz už rozvíjali spoločne...
V Sarnáte, mieste prvého vyučovania, stojí povestný stĺp, ktorého hlavicu tvoria štyri levy s hlavami obrátenými na všetky svetové strany. Tak ako medzi zvieratami má najmocnejší hlas lev, tak má podľa viery Budhových stúpencov najsilnejší hlas medzi mudrcmi aj Budha. Budha bol charizmatickou osobnosťou a podobne ako Ježiš, aj on rád rečnil v podobenstvách. Celkove je ich viac ako 800. Budha očaril svojich učencov zrozumiteľnosťou, silou pokoja, úsmevom, tak typickým pre neho. Jeho najmilším žiakom bol Ánandu.

Meditujúci mních Budha spolu so svojimi žiakmi putoval krajinou, navštívil mnoho miest, kde odpovedal na nespočetné otázky zvedavcov. Pri tom všetkom Budha rád zdôrazňoval svojim učencom, že ticho a pokoj sú bezpodmienečné predpoklady pre rozhovory a výklady učenia.

Rady Budhových učeníkov sa stále rozširovali. Budhovým žiadkom však mohol byť len ten, kto mal pochopenie a talent plniť vôľu Budhy. Samotný rituál prijímania bol pomerne jednoduchý. Nový mních si musel ostrihať vlasy a bradu, oblecť žltý odev, dotknúť sa učiteľových nôh a vyznať sa: "Utiekam sa k Budhovi, utiekam sa k učeniu, utiekam sa k mníšskemu spoločenstvu."
Na rozdiel od generácií mníchov po Budhovi, Budha putoval po celom kraji a nadväzoval na rozhovory bez rozdielu s každým koho stretol. Či už to bol maharadža alebo obyčajný jednoduchý človek. Všetci mu kládli rôzne otázky, no on dokázal odpovedať na každú z nich.

Jedna zo základných otázok, ktorá je ešte aj dnes aktuálna a v priebehu storočí sa kládla znova a znova, znie: Prečo vlastne veriť, keď viera necháva tak veľa otázok otvorených? Jeden z mladíkov sa pýtal ako sa môže stať Budhovým žiakom, keď s istotou nevie, či je svet konečný alebo nekonečný, či existuje alebo neexistuje posmrtný život a pod. Budha tomuto mladíkovi odpovedal podobenstvom o človeku ranenom šípom:
"Je to také isté, ako keď šíp s otráveným hrotom zasiahol istého muža a priatelia mu priviedli lekára, ale ten muž povedal: Nedám si tento šíp vytiahnuť skôr, kým neviem, kto je ten muž, čo na mňa vystrelil, či je to vojak alebo kňaz, mešťan alebo roľník, či je veľký alebo malý, alebo človek strednej postavy, či je čiernovlasý alebo hnedovlasý... No ten muž sa nikdy nedozvedel dosť, pretože medzitým zomrel."

Budha Budha bol obľúbený, ale ako starol, vyostril sa boj o moc a vplyv vo vnútri rádu. Budha už mal 70 rokov a každý pohyb mu spôsoboval bolesti. Radšej sa vyhýbal zhromaždeniam a vyhľadával samotu a pokoj. Do popredia sa dostal Budhov bratranec a švagor Dévadatta. Ten otvorene Budhovi povedal, že je už starý a opotrebovaný. Mal by prenechať mníšsky rád mladšiemu, teda Dévadattovi. Budha to však odmietol. Dávadatta preto naviedol istého vojaka, aby Budhu zákerne zavraždil. Len čo vojak Budhu zazrel, priznal sa k svojmu činu a kajúcne odišiel. Podobne sa tak stalo aj so slonom, ktorého Dévadatta poštval proti Budhovi. Keď sa zviera stretlo s láskavým pohľadom stareckých očí, zostalo ako prikované. Zlyhal aj atentát s balvanom a Dévadattovi nezostávalo iné, iba sa ešte za Majstrovho života vydávať za lepšieho Budhu, a tak rozštiepiť rád. To sa mu, aspoň z časti podarilo a keby zanedlho nezomrel, možno by ho ešte aj dnes spomínalo veľa ľudí.

Budha mal 80 rokov, keď sa sťažoval svojmu najmilšiemu učeníkovi Ánandovi: "Som už starý, na konci svojich rokov, moja cesta sa končí, dospel som k hranici života..."

Budha sa s niekoľkými mníchmi vybral na severozápad, do kláštora v Srávasti, kde chcel umrieť. Cestou sa zastavili u kováča Kundu v malej obci Páva. Tu mu predložili jedlo, ktoré Budhovi uškodilo. Ochorel na úplavicu. Hnačky ho veľmi oslabili a na ďalšej ceste musel preto neustále oddychovať. Trápil ho obrovský smäd a Ánanda mu musel nosiť vodu i z nečistých zdrojov. Nakoniec sa dostali do blízkosti mesta Kušinagara, kde oddychovali v háji dobre vediac, že toto bude posledná stanica ich cesty. Sidhárta posledný raz umožnil učeníkom, aby sa pýtali otázky alebo aby predniesli svoje pochybnosti. Nikto však nevystúpil. Dokonca ani po opakovanej výzve, až nakoniec upadol do kómy. Učenci to nazvali vstupom do dokonalej nirvány. Nastal veľký smútok a akonáhle sa chýri o Budhovej smrti rozniesli, prichádzali poslovia zo všetkých oblastí a žiadali o svoj podiel z pozostatkov mŕtveho. Budhovo telo bolo spopolnené a popol sa po dávkach rozdelil záujemcom. Časť popola sa uchovalo v hlinených urnách, ktoré sa uložili v takzvaných stúpach. Tak napríklad v zlatej stúpe Švedagon v Mjanmarsku (Barma) sa uchováva osem "naozaj pravých" vlasov z Budhovej hlavy.

Učenie Budhove nebolo zapísané na papieri. Preto bolo potrebné sa spoliehať iba na silu pamäti. Budha sám chcel, aby jeho učenie sa tradovalo a podávalo ústne. Sám Ánanda, Budhov bratranec a najvernejší spoločník si zapamätal vyše 82.000 výrokov a ďalších 2.000 poznal z počutia. Učenie sa postupne začalo interpretovať rozdielne, preto sa zišiel mníšsky koncil, aby dané učenie ujednotil. To sa však nepodarilo a výsledkom rozdielnej interpretácie nakoniec bol vznik Mahájána budhizmu na jednej strane a vznik Hínajána budhizmu na strane druhej.

Prvé písomné ustálenie náučných traktátov a poučiek známe ako pálijský kánon vzniklo v prvom storočí pred Kristom na Cejlóne v skalnom kláštore Aluvihara. Texty boli napísané v jazyku páli. Bol to dorozumievací jazyk vzdelancov, ale na rozdiel od sanskritu, tomuto jazyku rozumel aj "obyčajný" človek. Zbierka textov sa nazýva Tripitaka (Tri koše), keďže popísané palmové listy sa vtedy podľa obsahu usporiadúvali do košov (pitaka).
V súčasnosti existuje množstvo budhistických škôl, množstvo vetví tohoto náboženstva, či už to je tibetský budhizmus alebo zen budhizmus a pod. Je zrejmé, že Budhou odkaz tu zostal a ovplyvnil životy nespočetného množstva ľudí, ba dokonca civilizácií...

Výroky známych:

"Budhizmus je v prvom rade náboženstvo más. Nezúfam. Ani na okamžik nemyslím, že budhizmus bol vypudený z Indie. Každú podstatnú charakteristiku vidím v Indii prevedenú v skutok ďaleko viacej ako napríklad v Číne, na Cejlóne a v Japonsku, kde výslovne vyznávajú budhizmus... Je nemožné vypudiť Budhu. Nemôžete ho pripraviť o jeho narodenie v Indii. Vo svojom vlastnom živote si vytvoril nezabudnuteľné meno. Žije dnes v životoch miliónov ľudských bytostí. Nech si každý vezme, čo najviac môže z posolstva milosti, zbožnosti, ktoré Budha roznášal. Musíme preložiť toto posolstvo do našich vlastných životov. Sme schopní vzdať našu poctu veľkému majstrovi a učiteľovi ľudstva? Myslenie, ktoré Budha daroval pred 2.500 rokmi sa nikdy nepominie."

Mahatma Gándhí

"Budhizmus je stokrát realistickejší ako ostatné náboženstvá... Vznikol po niekoľko sto rokoch filozofického vývoja. Pojem boha bol odstránený tak rýchle ako sa objavil. Modlitba nepripadá vôbec v úvahu... Žiadne donucovanie, dokonca ani v mníšskej obci. K tomu vôbec nevyzýval bojovať proti ľuďom inej viery. Jeho učenie sa neobracia voči ničom tak dôrazne ako proti pocitom neprajnosti, nepriateľstva a hnevu."

Friedrich Nietzsche