BUDHIZMUSBudha a jeho životBudha, Ježiš a Mohamed - tri výnimočné zjavy v dejinách ľudstva. Kto viac ovplyvňoval osudy ľudstva po celé tisícročia tak ako oni? Sú zakladateľmi veľkých náboženstiev, ktoré vyznávajú milióny veriacich... "Náboženstvá predstavujú rozličné cesty, pričom všetky vedú do jedného bodu. Aký to má zmysel, ak používame rôzne cesty, keď nakoniec predsa dospejeme k rovnakému cieľu? V skutočnosti existuje práve toľko náboženstiev, koľko je jednotlivcov." Mahátma GándíIndická spoločnosť sa v minulosti (badať to však aj v súčasnosti) delila na kasty. Politickú nadvládu mali vojaci a brahmani (kňazi). Tí boli vlastne predstavitelia najvyššej duchovnej moci. Obchodníci a poľnohospodári sa starali o telesné potreby obyvateľstva a boli o "rebríček" nižšie. Najnižšiu vrstvu predstavoval tzv. šudrovia, ktorých pozícia v krajine bola skutočne biedna, bez možnosti vplývať na politickú moc a dianie okolo seba. Budha (Prebudený), indický šľachtic menom Sidhárta Gautama, sa narodil
pred viac ako 2.500 rokmi. Názory na presný rok narodenia Budhu sa rôznia.
Najpravdepodobnejšie sa tak stalo v 5. storočí pred Kristom. Sidhárta
Gautama bol synom jedného vládcu Šákje, malej severoindickej republiky
s 180.000 obyvateľmi s dĺžkou takmer 2.000 km, ktorú dnes križuje hranica
s Nepálom. Otec však nebol žiadnym maharadžom, teda neobmedzeným pánom
nad tisíckami poddaných. Budha teda nebol ani princ, ani kráľovské dieťa
ako to neskôr interpretovali niektoré legendy. Budhov otec bol zároveň
príslušníkom mocnej kasty bojovníkov a rodiny, ktorá vládla v krajine,
takže Sidáhrta sa už od útlej mladosti zúčastňoval na zasadaniach štátnej
rady. Tak sa mohol zdokonalovať v rečníckom umení. V šestnástich rokoch Budhu zosobášili so sesternicou s dlhým menom Bhadákakana,
ktorú zjednodušene volali Gopa. Aj ona mala 16 rokov a svojmu manželovi
bola úplne oddaná. Manželom sa narodil syn až 13 rokov po svadbe. Novomanželia
pritom žili v dome Sidhártovho otca. V blízkosti tohoto obydlia fungoval
čulý bazár, kde sa predával tovar z celého sveta. Neďaleko obchodného
centra stál aj dámsky dom, kde sídlila hlavná kurtizánka. Nebola to žiadna
obyčajná prostitútka, ale - podobne ako gejše v starom Japonsku - umelecky
vnímavá veľkosvetská dáma. V jej salóne sa bohatí mestskí synovia priúčali
spoločenskému správaniu, konverzácii, tancu a aj tomu, ako zvládnuť manželstvo.
Hoci
Budha mal všetko na čo si spomenul, napriek tomu vo veku 29 rokov, zakrátko
po narodení syna, Sidhárta opustil svoju rodinu. Dal si ostrihať vlasy
i bradu, navliekol si žltý odev a odišiel ako bezdomovec. Legenda hovorí,
že Sidhárta opustil rodné mesto práve v tú noc, keď prišiel na svet jeho
syn Ráhula. Bez toho, aby venoval novorodencovi jediný pohľad, ušiel z
rodičovského domu sotva sa rozodnievalo. Pre splnenie tohoto cieľa Budha nastúpil na cestu samoty. V lese neďaleko potoka sa usadil v samote a pokúšal sa pochopiť seba samého. "Ťažko sa znáša lesná samota, ťažko je nájsť v samote potešenie... Keď som sa po nociach zdržiaval na týchto skľučujúcich a úzkostných miestach a okolo mňa blúdilo nejaké zviera, alebo nejaký páv zlomil konárik, alebo vietor zaševelil lístím stromov, prepadávala ma úzkosť a strach." Sidhárta nakoniec premohol svoj strach, cvičil a dýchal v tranze, ale
ani to mu nepomohlo pokročiť dopredu. Chodil hore-dolu nahý, neumýval
sa, postil sa takmer do bezvedomia. Jeho snaha o pochopenie podstaty viedla
až do takých extrémov, že vykonával také činnosti, ktoré neboli ani hodné
človeka. "Keď sa pastieri vzdialili, šiel som k maštaliam dobytka,
živil som sa výkalmi mladých neodstavených teliat. Spotreboval som aj
nestrávené zvyšky zo svojich vlastných výkalov. Akokoľvek sa Sidhárta ponižoval, spásu však nenašiel. Tých šesť rokov putovania bolo zbytočných... Sidhárta sa zo dňa na deň vzdal života askézy. Titul askétu sa však ponechal, čo vzbudilo nepochopenie u ľudí, ktorí žiadali o odpovede, prečo tak spravil. Sidhárta objasnil, že asketizmom je teda, ak sa zriekneme trýznenia tela, pretože telo je iba sluhom duše a ak ho bijeme, trestáme iba služobníka, i keď za všetko je zodpovedný pán...
K tomuto poznaniu dospel ešte pred polnocou starého dňa a súvisí s pre
každého Inda bežným starodávnym učením, že človek je spútaný v celom kolobehu
znovuzrodení. Strávil tu ešte ďalších sedem dní vychutnávajúc si rozkoš z oslovodenia. Bódghaja je ešte aj dnes jedným z najvýznamnejších budhistických posvätných stredísk. Ešte aj dnes sa tu nachádza strom osvietenia (prapraodnož originálu). 55 m vysoký chrám pripomína deň prebudenia. Budha dospel k svojmu učeniu, svojej "dharme", keď mal 35 rokov.
Základ tvorilo učenie o znovuzrodení. Podľa neho, karma, vplyv minulých
skutkov na budúci život, sa riadi výlučne prírodným zákonom, do ktorého
nemôže zasahovať nijaký boh. Sme tým, čo sme vykonali, budeme tým, čo
konáme. Telo najbližšieho života je prejavom minulých skutkov. Jeden pominuteľný
život streda druhý pominuteľný život. Ide o bolestný a nezmyselný, nekonečný
kolobeh narodenia a smrti, smrti a narodenia. Toto koleso života, koleso
utrpenia, Sidhárta onej noci zastavil. Aké je pravda o odstránení utrpenia? "Odstránenie utrpenia spočíva v úplnom potlačení túžby, jej vypudení,
vyhnaní, vykorenení, zničení. A čo je na konci toho chodníka?Je to šťastie štyroch pohľadov, pričom posledný sa rovná nirváne. "Tu je mních ďaleko od túžob, ďaleko od neblahých vecí, v zasnene zamyslenej, pokojnej, blaženej veselosti, v prvom požehnaní. Po dovŕšení premýšľania a spomínania získava vnútorný pokoj, jednotu mysle oslobodenú od rojčenia, od myšlienok, v jednote blaženej veselosti, druhé požehnanie. V radostnom pokoji zotrváva vyrovnaný, rozvážny, s jasným vedomím, jeho telo je preniknuté šťastím, o ktorom svätci hovoria: Vyrovnaný a rozvážny jedinec žije šťastie; potom dosiahne tretie požehnanie. Po odvrhnutí radosti a utrpenia, po potlačení niekdajšej veselosti i trudnomyseľnosti dosiahne požehnanie bezbolestnej, bezradostnej, vyrovnane rozvážnej dokonalej čistoty - štvrté požehnanie. Toto je pravé zjednotenie. Toto je svätá pravda o chodníku spejúcom k zbaveniu sa utrpenia." Učenie sa neskôr stávalo stále zložitejšie a postupne sa rozvetvovalo, no jeho podstata je fascinujúco jednoduchá: Život je utrpenie. Koleso utrpenia udržiavajú v behu rôzne formy náruživosti. Ich uvedomenie je prvý a rozhodujúci krok. Na konci tejto cesty stojí úplné zrieknutie sa svojho ja a tým aj vykúpenie z kliatby večného návratu. Predsa len, podrobnejší rozbor budhizmu je o niečo komplikovanejší: Budha sa vrátil medzi známych, medzi askétov, ktorým začal objasňovať
svoje nové učenie. Prvých päť askétov sa rozhodli pochopiť toto učenie
a čoskoro sa začali nazývať svätými. Podrobná výučba piatich askétov sa
v budhistickej viere pokladá za oficiálny začiatok mníšskeho rádu a misijnej
činnosti, ktorú teraz už rozvíjali spoločne... Budha spolu so svojimi žiakmi putoval krajinou, navštívil mnoho miest, kde odpovedal na nespočetné otázky zvedavcov. Pri tom všetkom Budha rád zdôrazňoval svojim učencom, že ticho a pokoj sú bezpodmienečné predpoklady pre rozhovory a výklady učenia. Rady Budhových učeníkov sa stále rozširovali. Budhovým žiadkom však mohol
byť len ten, kto mal pochopenie a talent plniť vôľu Budhy. Samotný rituál
prijímania bol pomerne jednoduchý. Nový mních si musel ostrihať vlasy
a bradu, oblecť žltý odev, dotknúť sa učiteľových nôh a vyznať sa: "Utiekam
sa k Budhovi, utiekam sa k učeniu, utiekam sa k mníšskemu spoločenstvu." Jedna zo základných otázok, ktorá je ešte aj dnes aktuálna a v priebehu
storočí sa kládla znova a znova, znie: Prečo vlastne veriť, keď viera
necháva tak veľa otázok otvorených? Jeden z mladíkov sa pýtal ako sa môže
stať Budhovým žiakom, keď s istotou nevie, či je svet konečný alebo nekonečný,
či existuje alebo neexistuje posmrtný život a pod. Budha tomuto mladíkovi
odpovedal podobenstvom o človeku ranenom šípom: Budha bol obľúbený, ale ako starol, vyostril sa boj o moc a vplyv vo vnútri rádu. Budha už mal 70 rokov a každý pohyb mu spôsoboval bolesti. Radšej sa vyhýbal zhromaždeniam a vyhľadával samotu a pokoj. Do popredia sa dostal Budhov bratranec a švagor Dévadatta. Ten otvorene Budhovi povedal, že je už starý a opotrebovaný. Mal by prenechať mníšsky rád mladšiemu, teda Dévadattovi. Budha to však odmietol. Dávadatta preto naviedol istého vojaka, aby Budhu zákerne zavraždil. Len čo vojak Budhu zazrel, priznal sa k svojmu činu a kajúcne odišiel. Podobne sa tak stalo aj so slonom, ktorého Dévadatta poštval proti Budhovi. Keď sa zviera stretlo s láskavým pohľadom stareckých očí, zostalo ako prikované. Zlyhal aj atentát s balvanom a Dévadattovi nezostávalo iné, iba sa ešte za Majstrovho života vydávať za lepšieho Budhu, a tak rozštiepiť rád. To sa mu, aspoň z časti podarilo a keby zanedlho nezomrel, možno by ho ešte aj dnes spomínalo veľa ľudí. Budha mal 80 rokov, keď sa sťažoval svojmu najmilšiemu učeníkovi Ánandovi: "Som už starý, na konci svojich rokov, moja cesta sa končí, dospel som k hranici života..." Budha sa s niekoľkými mníchmi vybral na severozápad, do kláštora v Srávasti, kde chcel umrieť. Cestou sa zastavili u kováča Kundu v malej obci Páva. Tu mu predložili jedlo, ktoré Budhovi uškodilo. Ochorel na úplavicu. Hnačky ho veľmi oslabili a na ďalšej ceste musel preto neustále oddychovať. Trápil ho obrovský smäd a Ánanda mu musel nosiť vodu i z nečistých zdrojov. Nakoniec sa dostali do blízkosti mesta Kušinagara, kde oddychovali v háji dobre vediac, že toto bude posledná stanica ich cesty. Sidhárta posledný raz umožnil učeníkom, aby sa pýtali otázky alebo aby predniesli svoje pochybnosti. Nikto však nevystúpil. Dokonca ani po opakovanej výzve, až nakoniec upadol do kómy. Učenci to nazvali vstupom do dokonalej nirvány. Nastal veľký smútok a akonáhle sa chýri o Budhovej smrti rozniesli, prichádzali poslovia zo všetkých oblastí a žiadali o svoj podiel z pozostatkov mŕtveho. Budhovo telo bolo spopolnené a popol sa po dávkach rozdelil záujemcom. Časť popola sa uchovalo v hlinených urnách, ktoré sa uložili v takzvaných stúpach. Tak napríklad v zlatej stúpe Švedagon v Mjanmarsku (Barma) sa uchováva osem "naozaj pravých" vlasov z Budhovej hlavy. Učenie Budhove nebolo zapísané na papieri. Preto bolo potrebné sa spoliehať iba na silu pamäti. Budha sám chcel, aby jeho učenie sa tradovalo a podávalo ústne. Sám Ánanda, Budhov bratranec a najvernejší spoločník si zapamätal vyše 82.000 výrokov a ďalších 2.000 poznal z počutia. Učenie sa postupne začalo interpretovať rozdielne, preto sa zišiel mníšsky koncil, aby dané učenie ujednotil. To sa však nepodarilo a výsledkom rozdielnej interpretácie nakoniec bol vznik Mahájána budhizmu na jednej strane a vznik Hínajána budhizmu na strane druhej. Prvé písomné ustálenie náučných traktátov a poučiek známe ako pálijský
kánon vzniklo v prvom storočí pred Kristom na Cejlóne v skalnom kláštore
Aluvihara. Texty boli napísané v jazyku páli. Bol to dorozumievací jazyk
vzdelancov, ale na rozdiel od sanskritu, tomuto jazyku rozumel aj "obyčajný"
človek. Zbierka textov sa nazýva Tripitaka (Tri koše), keďže popísané
palmové listy sa vtedy podľa obsahu usporiadúvali do košov (pitaka). Výroky známych:"Budhizmus je v prvom rade náboženstvo más. Nezúfam. Ani na okamžik nemyslím, že budhizmus bol vypudený z Indie. Každú podstatnú charakteristiku vidím v Indii prevedenú v skutok ďaleko viacej ako napríklad v Číne, na Cejlóne a v Japonsku, kde výslovne vyznávajú budhizmus... Je nemožné vypudiť Budhu. Nemôžete ho pripraviť o jeho narodenie v Indii. Vo svojom vlastnom živote si vytvoril nezabudnuteľné meno. Žije dnes v životoch miliónov ľudských bytostí. Nech si každý vezme, čo najviac môže z posolstva milosti, zbožnosti, ktoré Budha roznášal. Musíme preložiť toto posolstvo do našich vlastných životov. Sme schopní vzdať našu poctu veľkému majstrovi a učiteľovi ľudstva? Myslenie, ktoré Budha daroval pred 2.500 rokmi sa nikdy nepominie." Mahatma Gándhí"Budhizmus je stokrát realistickejší ako ostatné náboženstvá... Vznikol po niekoľko sto rokoch filozofického vývoja. Pojem boha bol odstránený tak rýchle ako sa objavil. Modlitba nepripadá vôbec v úvahu... Žiadne donucovanie, dokonca ani v mníšskej obci. K tomu vôbec nevyzýval bojovať proti ľuďom inej viery. Jeho učenie sa neobracia voči ničom tak dôrazne ako proti pocitom neprajnosti, nepriateľstva a hnevu." Friedrich Nietzsche"Náboženstvo budúcnosti bude kozmické náboženstvo. Prekročí osobného boha a vyvaruje sa dogmám a teológii. Zahrňujúc v sebe ako oblasť prírodnú, tak duchovnú, bude založené na religióznom cítení vyrastajúcom zo skúsenosti objímajúcej všetky veci, prírodné i duchovné ako zmysluplnú jednotu. Budhizmus odpovedá tomuto popisu." Albert Einstein |