TALIANSKOČo vám príde na rozum ako prvé, keď začujete niekde slovo "Benátky"? Svetoznámy karneval, gondoly, voda, staré budovy, alebo možno nekonečné množstvo rôznych druhov pizze a cestovín? Čo sa týka tradičného ponímania, myslíte správne.
Ale Benátky nie su len staručké mesto so zvláštnou históriou. Benátky sú osobitný svet, v ktorom je všetko inak, ako u nás, obyčajných ľudí. Tento rok, počas cesty skrz Taliansko, Grécko, Chorvátsko a Bulharsko som v tomto meste strávila tri dni, počas ktorých som sa stíhla dozvedieť, ako sa vyrába Muránske sklo, zoznámiť sa s naozajstnými Talianmi a dokonca sa raz potopiť. Ale nebudem predbiehať...
Keď som do Benátok len prišla, nemala som moc síl ísť sa okamžite prechádzať po uliciach. Únava z dlhej cesty autom, štyri hodiny v nejakom obrovskom nákupnom centre a vláčenie batožiny mi rozhodne neprospievali. Cítila som sa ako odšťavený pomaranč a preto sme sa rovno z hotela pohli do malej a útulnej talianskej reštaurácie.
Čo sa týka jedla, nikdy nevieš, aké bude, ale my sme vychytali to dobré. Hlavným pravidlom talianskej reštaurácie v Taliansku je počet samotných Talianov na meter štvorcový. Ich koncentrácia by mala byť čo najvyššia. Ostatok dňa som stávila v posteli, lebo moje nohy odmietli spolupracovať.
Ráno som ale mala absolvovať samotársku prechádzku, nakoľko všetci moji spolucestujúci chceli znovu ísť nakupovať a ja som z toho nebola trikrát nadšená.
Ráno, po výdatných raňajkách, pozostávajúcich z úžasných talianských croissantov, som sa rozhodla ísť na prechádzku štýlom kam ma nohy zavedú. Je to jedna z priorít osamelého turistu. Mala som kúpiť pár suvenírov pre kamarátov, nevyhnutne som potrebovala šampón a mala som prázdnu pamäťovku vo foťáku.
Vykročila som opačným smerom, ako sa ide na Námestie svätého Marka a bez ohľadu na nehorázne teplo (ktoré nás sprevádzalo aj počas následujúcich pár dni) som prišla na námestíčko, ktoré bolo priam preplnené stánkami s čerstvým ovocím. Tu na mňa zaútočil naozajstný mestský holub (sú všade), ktorý by mi najradšej rozbil objektív, ale aktívne mávajúc rukami som tomu zabránila.
Kráčala som ďalej, pokiaľ moje nohy znovu nezačali štrajkovať a termometre okolitých domov nezačali blázniť o štyridsiatich stupňoch celzia. Kúpila som pár suvenírov, dala si brusccetu s mozzarelou v nejakej reštaurácii, patriacej číňanom a išla si znovu oddýchnuť. Jediné mínus toho, že do Benátok idete v lete sú neskutočné horúčavy, dusno a smrad, kvôli ktorým sa musíte sprchovať aj štyrikrát denne a neustále prať oblečenie. Ak by som mohla odporučiť, najlepšia doba na návštevu týchto turistických destinácii je jeseň alebo jar. Vtedy rôzne hotely a reštaurácie taktiež idú dole s cenami.
Následujúci deň sme sa rozhodli zasvätiť návšteve kultúrnych pamiatok. Ale nie kultúrnych pamiatok, ktoré videl každý, kto v Benátkach bol. Je všeobecne známe, že Benátky sú svojráznym ostrovom uprostred mora. Ale samotné Benátky nie su jediný ostrov, ktorý by sa dal navštíviť. Dvomi následujúcimi ostrovmi, s veľkým množstvom atrakcií sú Murano a Burano.
O Muránskom skle, ktoré sa vyrába IBA v Taliansku a IBA na danom ostrove ste určite počuli. Ale čo ostrovček Burano?
Najprv sme sa rozhodli doplaviť sa na Murano vodným taxíkom priamo z hotela, ale dá sa sem dostať aj loďou. Bez ohľadu na pražiace slnko, ktoré nás opekalo ako mäso na ražni, plavba v otvorenom mori a obhliadka Benátok z inej strany boli jednoducho neskutočné. Na ostovčeku na nás už čakal sprievodca, ktorý nám ukázal, ako sa vyrába naozajstné muránske sklo, ktoré obdivujú ľudia na celom svete.
Samotný proces je unikátny a čo sa týka farieb, tak pestrosť sa dosiahne pridaním minerálov. Zozačiatku sme prišli priamo do výrobne, kde postarší majster pred našími očami vymodeloval zo skla malú sošku koňa a vázu, bez akýchkoľvek príprav. „Je už na dôchodku“ povedal nám sprievodca „Chodí sem iba v nedeľu, ale stále ho to baví“.
Ďalej sa presúvamé do predajne a múzea. Tu treba byť opatrný, lebo nedajbože niečo rozbiješ. Každá vec je unikátna, má svoje poradové číslo a žiadnu dvojičku. Obrovské farebné lustre, neuveriteľne realistické sochy, poháre, šálky a čajníky sú rozložené na zrkadlových poličkách tak, že sa v hlave formuje ilúzia nekonečnosti. Sú tu napríklad aj hudobné nástroje zo skla, s natiahnutými strunami. Len som sa neopýtala, či by sa na nich dalo aj hrať.
Každá vec je aj na predaj, len by si to určite nemohol dovoliť každý. Ceny sa tu pohybujú v rozmedzí od 300 eur až po nekonečnosť. Čo sa týka exkluzívnej kolekcie, tá sa kúpiť ani nedá. V poslednej miestnosti stretávame staršieho pána, ktorý sa s nami okamžite dáva do reči. Poviem mu, že som zo Slovenska, tak sa poteší, povie, že to tam pozná a vie, kde sú Košice a aj Bratislava. Hovorí, že nám pomôže dostať sa na susedný ostrov, prezrieť si pamiatky a dobre sa najesť. Okamžite nám zavolá taxík a dohodne sa s nejakým svojim známym, že nás príde počkať. „Kto to bol?“ spýtam sa sprievodcu nakoniec. „Ten pán?“ opýta sa ma s úsmevom „To bol starosta ostrova Burano, dá sa povedať, že idete k nemu na návštevu“
Tak znovu nasadáme do taxíku. To, čo sa stalo ďalej sa zvyčajne stáva iba v zlých amerických komédiach s malým rozpočtom. Uprostred cesty medzi dvoma ostrovmi naša mala loď stroskotala. Vystresovaný kapitán rýchlo hľadal nejaký breh, našťastie sme neodplávali príliš ďaleko. Vyniesli sme jajkajúcu tetu, upokojili dve ostatné ženy, čo s nami cestovali a zistili, že sme pred ďalším obchodíkom s muránskym sklom, len ho vyrába iná rodina. Tiež majú svoju výrobňu a svojský štýl. A tiež dovážaju svoju produkciu všade do sveta. Dokonca v danom prípade majiteľ bol aj zhovievavejší a dovolil mi fotiť a väčšiny veci sa aj dotknúť prštekom.
Pokiaľ čakáme na odvoz, majiteľ predajne nam rozpráva svoj príbeh a ukazuje, kde sa jeho sklo vyrába. „Je to osud, že ste sa potopili pred mojim obchodom, musíte kúpiť luster!“ povie a my ho musíme presvedčiť, že si ten luster nemáme kam dať, ale je nehorázne krásny a kebyže máme v aute miesto, tak by sme si ho zobrali.
Prichádza ďalší taxík. Nasadáme a trocha opatrnejšie ideme na susedný ostrov. Tam na nás čaká mladý usmievavý talian Andrea, ktorý nám má ukázať ostrov a reštauráciu, kde robia úžasné rizoto s plodmi mora. „Ty tu žiješ?“ spýtam sa a Andrea sa iba usmeje. „Áno, ale do školy som chodil do Benátok, tu nie je ani škola“.
Taktiež nám Andrea povie o tom, prečo je každý domček na tomto ostrove odlišnej farby. „Je to rybársky ostrov, keď rybár ide domov opitý, potrebuje vedieť, kam má ísť, tak si farbí dom tak, aby ho spoznal“.
Po vydarenom obede sa pohneme do obchodu, kde predávajú ručne vyrábanú čipku. Pani nám povypráva o procese, dokonca (ako všetci Taliani) nám donesú nejaké tradičné sušienky na ochtnávku a fľašu šampanského. Odkiaľ to, preboha, berú?
Proces výroby je naozaj veľmi zaujímavý, ale aj pracný. Danú čipku vyrába sedem žien spoločne a občas sa jedna práca robí aj niekoľko rokov. Každá žena robí iba svoju časť za pomoci vlastných nití. Preto na dané veci je najlepšie sa iba dívať ako na vystavené v múzeu, lebo keď človek vidí ceny, tak sa cíti okamžite zvláštne. Obrus na malý stolík tu stojí približne 1000 euro a čo sa týka napríklad nočnej košele, tak za tu pýtaju viac ako 2000.
Odchádzamé z Burana s novými zážitkami. Tentokrát späť do Benátok cestujeme bezpečne. Je stále veľmi teplo, ale už sme na to relatívne zvyknutí, až na ten fakt, že z vody ide mierny smrad. Chvíľu si oddýchneme, dáme sprchu a vychádzame na prechádzku, tentokrát v noci a s tým, že sa prejdeme až na Námestie svätého Marka (t.j. cez celé mesto) a dáme si tam večeru. Bola to dlhá a unavujúca, ale stále veľmi pekná cesta.
Benátky nie su iba o gondolách a stĺpoch s levmi. Benátky sú aj o duchu tradícii, presúvanej z generácie na generáciu, pričom každý, kto sa k tej tradícii dostane je ňou okamžite unesený.
