Cez prekvapujúco čisté, starostlivo udržiavané mesto Tsumeb známe vďaka výskytu raritných minerálov úžasných farieb, tvarov a názvov, ktoré si netrúfnem vypísať, aj cez podobne príjemný Grootfontein, po spoľahlivej asfaltovej ceste B1 s pneumatikami opäť nahustenými na 220 kPa, následnej 80-kilometrovej, bohato prašnej odbočke C44, cez toto všetko vzácne, asfaltové aj prašné prichádzame na okraj púšte Kalahari. Ďalších 7 kilometrov piesočným terénom náročnosti 4x4 nás privádza hlbšie do buše. Stojíme na rázcestí. Šípka vpravo ukazuje na kempingové miesto, šípka vľavo na recepciu. Slušnosť káže spýtať sa, takže pokračujeme k recepcii. Ehm, recepcii...ako by som to len...pod ohromným stromom drevená tabuľa zapichnutá do piesku uchováva jeden papier so zoznamom aktivít ponúkaných miestnymi obyvateľmi. Krováci Ju/'Hoansi ponúkajú:
"Chôdza v buši: lovenie, stopovanie, zber plodov buše, rozkladanie ohňa.
Spev a tanec: spievanie a tancovanie pri ohníčku.
Krovácke výrobky: program začína založením ohňa, pletením lán, výrobou klenotov, šípov, príprava večere z nazbieraných plodov buše.
Celodenná akcia: zahŕňa všetko predchádzajúce plus ukážka krováckej svadby, hier a medicíny vrátane kurzu výroby luku a šípov alebo kurzu výroby korálok z pštrosieho vajca.
Prechádzka v divočine: lov a zbieranie plodov, tvorba luku, šípov, palíc, spracovanie koží zvierat, nocovanie pod hviezdami.
Rozprávanie príbehov neskoro do noci: tak ako sú Krováci zvyknutí. Po večeri posadajú okolo ohňa a rozprávajú a počúvajú.
Moderná dedina Grashoek: prehliadka súčasnej reality.“
Krováci prichádzajú v otrhaných tričkách, ufúľaných kraťasoch. Jeden z nich, ten najsmelší, hovoriaci plynulou angličtinou, má nasadenú pletenú čiapku. Nasledujúce hodiny bude naším sprievodcom. Volá sa približne Kxau (čítaj s mľaskavkou, ak môžeš), ale hovorme mu pán Krovák K. Zoznamujeme sa s členmi K-ovej rodiny, so susedmi aj so zvyškom "modernej" krováckej dediny. Domorodci posedávajú pred úbohými chatrčami skonštruovanými z konárov pozliepaných vysušeným blatom a zo slamy ako strešnej krytiny.
Sú takmer nečinní, iba deti opekajú kukuričné klásky.
Stretávame drobnú ženu s chorľavým okatým dieťaťom. Vydáva sa na tŕnistú cestu k doktorovi, veď len po najbližšie miesto, kde je šanca na náhodný zvoz, musí absolvovať pešo v horúcom kalaharskom piesku 7 kilometrov. Jediná murovaná budova s oknami a plechovou strechou nie je kostol, takže to musí byť škola.
Uprostred školského dvora stojí veľký železný kotol, k nemu pripočítame jednoduché lavice a dostaneme školskú jedáleň. Dnes je voľný deň. Po dvore nebehajú deti, ale drzé somáre. Deti pobehujú na neďalekom futbalovom ihrisku. Myslím, že futbal je jeden z mála pozitívnych globalizačných ukazovateľov. Mariana tu stretáva "kolegu" učiteľa. Chvíľu odborne debatujú, ale pán multifunkčný učiteľ, vyučujúci krovácke deti, si práve pripravuje listy s vyučovacou látkou na nasledujúci deň, takže ho nechávame pracovať bez ďalšieho vyrušovania.
V neskorý podvečer odchádzame do buše so skupinou domorodcov odetých do tradičnej skoro nahoty, s drobnými koženými doplnkami. Ako jasne je vidieť silný kontrast medzi nezmyselne povaľačským životom v kvázi modernej dedine a životom v prírode, pre krovákov tak prirodzeným. Krováci z buše pochádzajú.
Podľa najnovších vedeckých výskumov, zaoberajúcich sa skúmaním DNA rôznych prastarých etník, je pravdepodobné, že disponujú najrôznorodejšou genetickou výbavou, čo poukazuje na najzákladnejšiu vetvu ľudského vývojového stromu. Človek, obývajúci planétu Zem v počte 7 miliárd jedincov, sa teda do sveta rozšíril práve z oblasti púšte Kalahari.
Samotných krovákov, našich praotcov, zostalo do dnešného dňa bojovať so životom už iba okolo 100 tisíc. A majú to ťažké. Nesmú loviť, nemôžu žiť vo svojom prirodzenom prostredí, naopak, žijú na okraji spoločnosti. A pritom sú v prírode ako doma, nech je drsná či nehostinná, ako je buš na okraji púšte Kalahari. Čítajú ju ako obrázkovú knihu. Dokážu rozoznať veľké množstvo nenápadných plodov, vodu nájdu v dutine stromu alebo hlboko v piesku, nastražia účinné pasce, stopovanie zvierat je pre nich detská hra, okrem slona by ulovili čokoľvek, keby to nemali zakázané. Naši priatelia lovci spomínajú, že najchutnejšie mäso má žirafa.
Poľovačka na žirafu vyžadovala veľkú opatrnosť. Úbohej žirafe bolo najskôr potrebné šikovne podrezať šľachy pod kolenami, až následne ju usmrtiť.
Krováci nosia všetko potrebné vo svojom neodmysliteľnom tulci. Majú v ňom uložené otrávené šípy, drievka s trochou suchej trávy na rýchle rozloženie ohňa aj prírodnú slamku na pohodlné pitie vody.
Ako šetrne sa správajú k prírode. Na minimalistický oheň, postačujúci k príprave večere, im netreba viac než zopár drobných konárov. Tie dávkujú postupne, posúvajú ich, až kým nie sú kompletne spotrebované. Pre krovákov, ako aj pre prírodné národy všeobecne, platí jedna zdanlivo všedná, no v skutočnosti fantastická pre nás, už archaická črta - večer čo večer sa členovia rodiny usadia okolo spoločného ohňa, opekajú nazbierané orechy, zemiaky, čokoľvek. Podstatné je, že žijú v kruhu rodiny, debatujú a smejú sa spoločne, spoločne riešia problémy, ak chcú, neskrývajú sa za monitor ani display mobilného telefónu.
Keď režisér Jamie Uys hľadal herca na obsadenie hlavnej úlohy do pripravovaného filmu, dobrodružnej komédie z prostredia južnej Afriky, neváhal podniknúť výpravu za domorodcami hlboko do buše. Pri meste Tsumkwe natrafil na bušmena N!xaua, ktorý dovtedy nikdy v živote nevidel človeka bielej pleti. Úlohy hrdinu menom Xixo sa zhostil tak bravúrne, že nemalou mierou prispel k obrovskému celosvetovému úspechu filmu Bohovia sa museli zblázniť. Z N!xaua sa stala filmová hviezda. Za honoráre zabezpečil rodinu, kúpil farmu, aby tam slobodne dožil svoj krátky život. Zomrel na tuberkulózu pri love divej zveri.
Kempujeme v ozajstnej divočine. Miesto v kalaharskej buši obkľúčené urastenými stromami, za nimi divočina.
Ku kempingovému miestu vedie bočná cestička, hrdo označená tabuľou "toilet". Na jej konci je malá čistinka so sociálnym zariadením, ktoré vyzerá, ako keď dáte slamu do kruhu, na strechu použijete slamu a vytrieť si môžete, určite tušíte správne, slamou. Niežeby sme boli rozmaznaní, ale to už môžeme, a radšej aj ideme, tam za ten krík.
Do neskorého večera sedíme pri ohni, premýšľame o týchto krásnych praľuďoch, okolo nás lieta hlučný hmyz, z okolitej tmy počuť cvrkot, šuchot či kompletný rámus tajomnej nočnej prírody. Z diaľky, smerom z krováckej dediny, dolieha tlmená vrava, šantenie detí. Keď aj naši vzácni susedia stíchnu, nastane tá pravá noc v buši na okraji púšte Kalahari.
